Podporte nás

3 dni + 3 pohoria a 1000 zážitkov

3.12.2014

Matematika mi nikdy nešla, ale táto rovnica je jasná ako facka. 3 dni, v troch rôznych pohoriach, nemôže znamenať ani nič iné ako minimálne 1000 zážitkov. Ak nie viac.
Keď mi v jeden deň zazvoní telefón a hlas na druhom konci ma pozve na festival Horalfest, vravím Daši – ideme do Tatier. Radosť neskrývam, veď do Tatier tak často nechodíme a ubytovanie v hoteli? No to už vôbec...

Neskôr plánujeme a vymýšľame ako si čas v Tatroch užiť na maximum, keď za nás rozhodla robota. Sviňa sviňačia, veď od nej aj kone kapú...a tak za 1/2 hodiny nad mapou, všetky naše plány úplne prekopeme. Veď to nejako dopadne...

Absentujúca diaľnica medzi Žilinou a Ružomberkom má jedinú výhodu – pri pomalej jazde sa môžeme do sýtosti kochať krásami oboch Fatier. Takto sme sa dlhodobo dívali na skalnaté bralá Šípu, s ktorým sme zatiaľ nemali tú česť. Nastal čas to zmeniť...

Auto nechávame pri polorozpadnutej železničnej stanici a vyrážame do mliečnej hmly. Je piatkové doobedie, ruch zostal v dolinách za nami, rozhostilo sa ticho. Ticho, že by sa dalo krájať. V osade Podšíp premýšľam o ťažkom, ale pokojnom živote tých pár rodín, ktoré tu žili. Živote, ktorý si dnes nedokážeme predstaviť...

Les má magickú atmosféru. Atmosféru z ktorej príjemne mrazí a pri ktorej si vždy s úsmevom spomenieme na obrovských „Vrokov“ z knižného Hobbita. Keby tak teraz zavyli... 

Zabudol som na niečo? Aha, Veľko-fatranský Šíp je krásny skalnatý kopec, určite si ho všimnite, keď budete prechádzať okolo Kraľovian. Pyšne trčí rovno nad nimi. Túra nie je náročná, je to skôr prechádzka na 3 – 4 hodiny, ale pri dobrej viditeľnosti sa naozaj oplatí.

Festivaly majú okrem promo charakteru aj spoločenský. Po roku sa pri pive stretávam s Rasťom Hatiarom, Vladom Vričanom, či Jožom Dovičinom, ktorého v duchu hesla „musíme si pomáhať“ načierno ubytujeme v našej hotelovej izbe. Na gauči. Rozkladacom...

Hmlisté ráno nám rozveselili hotelové raňajky so švédskymi stolmi, na ktoré sa tešíme už od večera. Dokonca až tak, že sme na nich boli ako prví.

S vedomím, že musíme stihnúť poobedňajší festivalový program, vyrážame na Predné Solisko, za Jožom, ktorý si privstal na východ slnka. Je osem hodín a Tatry ešte spia hlbokým spánkom. 

Hore je ale iný svet, ráno ako vystrihnuté zo žurnálu. Dole hmlisto, hore svieti slnko a my zhadzujeme vrstvu za vrstvou. Fungl nové termoprádlo od Klimatexu funguje až priveľmi dobre. 

Inak sa nič nezmenilo, Tatry, nech sú plné ceperov ako chcú, vždy ma očaria, vždy vo mne vyvolajú rešpekt a pokoru. Raz darmo, je to symbol Slovenska, sú to hory čo majú dušu...

Takže dva dni máme úspešne za sebou, balíme a presúvame sa do Nízkych Tatier, kde chceme absolvovať časť hrebeňa. 

Z Bielej púťe vyrážame cez Tri vody - na sedlo Poľany a Dereše. Je nedeľa, takže premávka je hustejšia, ako by sa „samoty-chtivým“ horalom mohlo pozdávať. Vysoké Tatry za chrbtom, slnko nad hlavami. Vyťahujem teleobjektív a fotím drobné postavy na protiľahlom svahu. V najfotogenickejšom úseku sa zrazu zastavia, takže cvaknem poslednú fotku a foťák schovávam. Viac by som si na ne nespomenul, ale doma, pri preberaní fotiek ma práve posledná fotka ultimátne pobavila – zástavka, ktorú som predtým nechápal, bola obyčajnou „cikpauzou“ a obe aktérky mi ponúkli netradičné výhľady! Ponaučenie? Nikdy nie si sám, je tu s tebou Harmasan ;) 

Nízkotatranský hrebeň je skvelý, nie nadarmo je to jedna z najfrekventovanejších Slovenských hrebeňoviek. Divoký Karpatský ráz je tu cítiť viac ako inde a jemné svetlo práve zapadajúceho slnka mu ešte dodáva na pôvabe. 

Na „Kamienke“ si zložíme veci, dáme teplú kapustovú polievku a vybehneme na západ slnka na neďaleký Chopok. Sme tu sami, iba s jedným rádioamatérom, ktorý si priamo pri kríži vybudoval vysielacie hniezdo. Čo nové napísať o západe slnka na horách, o chvíli ktorú som už zažil veľa ráz a vždy ma poteší? Je to akési mystické duchovno, pokoj v duši sa mieša s pocitom absolútnej slobody a ja som šťastný, prešťastný. A keď tento pocit zažívate vo dvojici, radosť sa ešte násobí... 

Po návrate na chatu zjeme skromnú večeru a rozmýšľame čo s načatým večerom, keď sa k nám posadia dva Slováci pracujúci v talianskych Dolomitoch. Chalani sú v bujarej nálade, takže pozvanie na pohárik nejde odmietnuť. Popravde sa ani veľmi nebránim, aspoň sa bude lepšie spať. 

Budík nestihne ani dva krát pípnuť a o pár minút vítame nový deň na Chopku. Výhľad západným smerom síce kazí ozrutná budova lanovky, ale stále sa oplatí privstať si a vidieť Vysoké Tatry, či Kráľovu hoľu v lúčoch ranného slnka. Skúste to, nebudete ľutovať. 

Nemáme sa kam ponáhľať, v kľude dojednáme posledné zásoby a pomaličky sa vyberáme smer Ďumbier. Nikde ani živej duše, iba početné stádo kamzíkov nám skrížilo cestu a zvedavo na nás pozerá. Bojíme sa viac my, alebo oni?

Milujem ten pokoj na horách, samotu, ktorú mi dokážu ponúknuť a kľud, ktorý je na míle vzdialený od sveta „tam dole“. Práve preto tak rád chodím na hory, pešo či na bajku, do Tatier či Fatry, alebo len na kopec za domom. Láska k horám je niečo, čo jednému vysvetľovať netreba a druhému nevysvetlíš. Buď to v sebe máš, alebo nemáš...

Páčil sa ti článok? pošli ho do sveta

Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri