Západ slnka na čerstvom vzduchu je oveľa lepší, ako ten najlepší kinohit. Tak sa posaďte do prvej rady a vychutnajte si to spolu s nami...
Do riti...zamrmlal som si sám pre seba. Mal som mizernú náladu a šedivá hmla za oknami tomu rozhodne nepridávala. Na stole kopec papierov, v drese neumytý riad. A nič sa mi nechcelo. Tak hrozne sa mi nechcelo. Vedel som, že chyba je vo mne, ale snažil sa sám seba presvedčiť, že to tak nie je. Bil by som sa za to do krvi...
Poďme niekam – navrhla Daša, keď sa už sa tú moju mizériu nemohla dívať...
Vypadli sme rýchlo. Zabuchli dvere, riady nechali riadmi, papiere osameli.
Keď je hmla, les je iný. Aj keď známy, predsa iný. Ponorili sme sa do toho ticha a mlčky kráčali vpred.
S každým krokom boli naše úsmevy širšie, nemohli sme sa nabažiť tej obyčajnosti.
Na vrchol sme prišli presne so západom slnka. Vy tu zostávate...? Nechápavo krútili hlavami dvaja chalani, ktorí sa zberali na odchod...a vy idete dole? Veď teraz to bude najkrajšie...
Cvak – čas je chytený vo fotke. Z tej krásy je mi do plaču, myslím to úprimne...
Len tak postávame a kocháme sa. Kino, ktoré dnes hrajú je mimo nášho chápania. Západ slnka môže byť nádherný všade, no sú miesta, ktoré tomuto úkazu dodávajú svojské čaro. Ako napríklad Kľak. Bol som tu veľa ráz a vždy sem idem s rovnakým nadšením, ako po prvý raz, s rovnakou túžbou v duši a rovnakým želaním. Zažiť trochu divočiny a ten pocit si uchovať v srdci čo najdlhšie.
Škoda, že to bolo také krátke. Nestihli sme sa ani spamätať a bola tma.
Vybrali sme čelovky - jedna nefungovala, druhá len na dobré slovo. Náhradné baterky zostali v inom batohu.
Tmavým lesom sme postupovali pomaly, zakopávali, padali, za Reváňskym sedlom stratili chodník a tak sa po pás brodili panenským snehom, ale bolo nám to úplne jedno. Našli sme to, čo sme hľadali – stratenú harmóniu a pokoj, ktorý pramenil zo zážitku.
Doma som odomkol tie isté dvere, ale vošiel iný človek. Zlá nálada a starosti boli preč. Zostali niekde vonku.
