Viete ako sa hovorí, že by ste nemali čakať na niečo, ale žiť pre dnešok? S Dašenou sme to masívne pocítili na vlastnej koži a teraz, v dobe zatvorených hraníc pre koronavírus, si to opakujem namiesto otčenášu každý večer pred spaním, aby som na to už nikdy nezabudol. Lebo tento príbeh sa kľudne mohol odohrať o niekoľko rokov skôr...
O kúpe dodávky sme snívali prakticky od nášho prvého mtb tripu do Rumunska v roku 2015 - že aké by to bolo parádne, nemusieť vyťahovať stan, zaparkovať a viac sa nestarať. Si presne pamätám ako sme slintali nad každou dodávkou ktorú sme videli v bikeparku a nenávideli "tých vysmiatych smradov", čo vedľa nich kvasili. Snívali sme, že raz si aj my nejakú kúpime a možno sme snívaním zbytočne premárnili niekoľko rokov. Ale keď s Feldou Gustom (prečítajte si príbeh Malým autom za veľkými zážitkami) to bolo tak romanticky punkové, že sme nemali srdce odstaviť ho na druhú koľaj. Rozhýbať sa nám paradoxne pomohol opäť až Gusto tým, že dospel do stavu, kedy bolo nad slnko jasnejšie, že novými, sprísnenými pravidlami SKTčky neprejde a svojim odchodom do večných lovíšť nás postrčil k bráne smerujúcej k splneniu si dlhodobého sna o vanlife. Respektíve o “mtb vanlife”, lebo bez bicyklovania, by to pre nás nemalo tú pravú šťavu...
Od začiatku sme vedeli, že chceme niečo malé a nenápadné, ale dosť priestranné pre dvoch ľudí a dva bicykle. Tým pádom nepripadal v úvahu karavan ani veľká dodávka. Klasický osobák by nám zase neposkytol požadovaný komfort a vlastne by oproti Gustovi nič nezmenil.
Nemôžem povedať, že sa autám nejako extra rozumiem, už som sa raz pri kúpe auta osral a druhý raz som to nechcel dopustiť za žiadnu cenu. Po zvážení pre a proti sme si vyčlenili 10 tisíc a chceli 5-6 ročnú dodávku, nie skriňu, ale verziu s oknami - lebo zo stanu neznášame pocit, keď nevidíme, čo sa deje vonku a okrem toho sa skrine používajú ako pracovné autá na prepravu tovaru a teda bývajú viac zničené. Plus zdvíhací kufor, aby sa pod ním dalo v prípade zlého počasia variť. Výber sa tým pádom značne zúžil, z možností ktoré nám zostali sme ešte pre dizajnovú stránku vyradili Peugeut Expert/Citroen Jumpy/Fiat Scudo, čo je jedno a to isté auto, lebo sa nám absolútne nepáčilo a na slušný Volkswagen T5 nám zasa nestačil rozpočet. Čo vlastne zostalo? Napr. Ford Transit Custom alebo Opel Vivaro, ale po troch mesiacoch pozerania bazároviek a chodení po inzerátoch sme rýchlo pochopili, že musíme zo svojich nárokov zľaviť, že dokonalú jazdenku proste nezoženieme. Jedno auto malo toto, druhé zasa hento a presne v tom čase som narazil na skvelé české fórum okolo webu Nomadem.cz kde sa dookola debatovalo o Volkswagenoch T4. T4ka sa mi odjakživa páčila, ale odrádzal ma ich vek, keďže ju prestali vyrábať v 2003-ťom a dať za 20 ročnú dodávku s najazdenými 400 tisíc kilákmi 6000 EUR, to mi hlava nebrala. Nechápal som, že prečo si držia takú cenu, keď ako jedna diskutujúca podotkla - já když měla VW T4 a spala v něm, doslova jsem slyšela, jak to auto v noci rezaví...
Až som sa začítal do recenzií a skúseností majiteľov a postupne ukul plán ako hovado. 6000 je moc, to je jasné, všetky T4 ktoré som postupne videl boli hrdzavé, aj keď majiteľ zanovito tvrdil že nie sú (pri 20 ročnom aute je to pochopiteľné, dnes sú hrdzavé aj 4 ročné) a rozhodol sa, že si kúpime T4, úplne základnú verziu - teda Transporter s nesmrteľným, 2.5TDI 75kW motorom do 3000 EUR a radšej nejaké peniaze investujeme do opravy, aby sme vedeli čom sme...
Sépiáka som našiel v Čadci (meno dostal kvôli podobnej farbe, ako má postavička zo seriálu SpongeBob) čerstvo dovezeného z Nemecka, od potápača, ktorý s ním brázdil nemecké jazerá. Hrdzavý bol až beda, mal diery v prahoch, kvitnúce blatníky, ale motoricky fachčil eňo-ňuňo. Ťahal suverénne najlepšie zo všetkých T4, v ktorých som dovtedy sedel, vnútrajšok bol zachovaný, mal nezávislé kúrenie, ťažné, fólie na sklách, hliníkové disky, kompletnú servisnú históriu a tak sme moc nešpekulovali a zobrali ho. Jednak sme už boli s Dašenou z toho hľadania unavení, a jednak predávajúci vyzeral ako slušný chalan.
Rok výroby 2000, nájazd rovných 300 tisíc a kúpnu cenu sme po zľave ukecali na 3100 €, čo mi prišlo ok.
Auto by sme mali, a teraz k prestavbe. Čakacia doba na klampiara bola mesiac, mali sme teda presne 30 dní na to, aby sme Sépiáka dostali do stavu, že sa v ňom bude dať fungovať. S prihliadnutím na to, že sme sa všetko učili systémom pokus - omyl a faktom, že nemáme garáž, kde by sme mohli auto nechať mesiac v rozloženom stave, to nebol až taký zlý výkon. Prerábali sme na parkovisku pred domom, keď pršalo, pod diaľničným privádzačom a keď sme potrebovali elektrinu, zašli sme k Dašene na rodinnú chalupu.
Inak sme komplet materiál a náradie skladovali v Sépiákovi a vždy ho 10 minút vyťahovali, aby sme mohli vôbec začať.
Prerábku sme poňali minimalisticky (rozumej punkovo), ale funkčne a zamerali sme sa na riešenia postavené na prírodných materiáloch. Pôvodné sololitové obklady nahradili bukové preglejky napustené ľanovým olejom, gumovú podlahu sme vymenili za drevoštiepkovú dosku a záťažový koberec. V miestach kde dávame bicykle, išlo na podlahu linoleum, na všetky kovové rámy sme nalepili starý poťah z gauča a celé auto zateplili konopnou izoláciou, podlahu podlahovým polystyrénom a rovnako ako strechu a blatníky, ešte naviac aj parotesnou reflexnou fóliou Sunflex
O zatepľovaní sa vedú siahodlhé diskusie, niekto tvrdí, že auto s oknami sa nedá dobre zatepliť, alebo že jeho zatepľovanie je úplne zbytočné. S tým vonkoncom nesúhlasím, všetko je lepšie ako nič a aj keď je fakt, že cez sklo uniká najviac tepla, nám sa osvedčili tepelné zábrany, ktoré Dašena s mamou ušili zo zvyškov Sunflexu a lepíme ich pomocou prísaviek priamo na sklá. Ani pri nule nám v aute nie je zima, nezávislé kúrenie sme mali zapnuté iba 1x, aj to v decembri, keď bolo v noci -5 stupňov a skôr preto, aby sme ho otestovali, či vôbec funguje. A ak je v noci okolo 15-20 stupňov, musíme nechať otvorené vetranie, aby sme sa neuvarili…
Čo budete v Nórsku robiť? Pýta sa nás colník na Fínsko - Nórskej hranici. Bicyklovať sa, odpovedám s úsmevom. A kde máte bicykle? Vo vnútri...
Od začiatku sme to plánovali tak, že bicykle budeme voziť vo vnútri. Odpoveďou na otázku prečo, je kľudný spánok a nenápadnosť. Možno keď raz budeme mať deti, poputujú bajky na nosič a ich miesto zaberie postieľka, ale nateraz je to takto.
Posteľ vyšla úplne na chlp na moje rozmery
Meriam 194 cm a mám bicykel vo veľkosti XL s 29” kolesami, preto sme museli celé vnútro prispôsobiť mojim rozmerom. Systém uloženia bajkov za predné sedadlá sme vymysleli ešte predtým, ako sme začali s montovaním postele. Vyšlo to totálne nachlp.
Posteľ má nakoniec rozmer 195 x 140 cm, aj tu sme recyklovali, keď sme použili staré matrace ktoré sme mali predtým doma a výšku postele prispôsobili tak, aby som na nej mohol sedieť a nedotýkal sa hlavou strechy - čo je obrovská výhoda, ak vonku prší, alebo je zima a chceme sa najesť vo vnútri.
Posteľ sme zmajstrovali z hranolov 2.4 x 4.4 cm kúpených v OBI, rošt zasa z latiek na plot. Bez srandy, úplne presne nám tam zapasovali, bez nejakého rezania a brúsenia. Vedľa postele sme si spravili jednu skrinku na oblečenie, ktorú voláme “perinár”, inak zvyšok vecí dávame pod posteľ do plastových boxov. Najskôr sme uvažovali o výsuvných šuflíkoch, ale na prvú cestu do Toskánska sa nám ich nepodarilo namontova,ť a potom sme si už tak zvykli na systém uloženia v boxoch, že nateraz o výsuvoch ani neuvažujeme.
O čom rozmýšľame je prídavná baterka, ktorou by sme nabíjali elektroniku, lebo počas tripu v Škandinávii sme sa dobíjali len počas jazdy meničom napätia (ktorý funguje super a dobíja fakt rýchlo) a na svietenie večer používali powerbanky s USB led pásikmi. Takéto svietenie je prekvapivo úsporné, za päť týždňov sme neminuli ani tretinu z 10 000 mAh…
Takto svietia usb LEDky v kufri napojené na powerbaku - slušne
Ako vravím, išlo nám o funkčné riešenia, nič čo by sme robili zbytočne dlho, lebo sme sa už nevedeli dočkať, kedy vyrazíme na prvú cestu. Pod vplyvom tohto poznania ma najviac teší pochvala od Ruda Tisovského, známeho motocestovateľa, ktorý uznanlivo skonštatoval - máte to také útulné. Rudove vnímanie komfortu je síce trochu posunuté (pozri jeho profil a pochopíš) predsa domov nerobia veci, ale atmosféra. Takáto minimalistická prestavba nám zhltla asi 500 EUR.
Po mesiaci nám volá kampiar, že môžeme auto doviezť. 20 ročné auto má svoje choroby aj boliestky, ale mali sme obrovské šťastie, že sme narazili na chalana, ktorý to nefláka a po dohode mi vymenil hrdzavé prahy, podbehy, celé blatníky a všetko čo sa dalo vybrúsiť vybrúsil, čo bolo treba zavariť zavaril. Žiadne gitovanie a plátanie, jednoducho stará poctivá klampiarčina. Podvozok a dutiny dostali asfaltový nástrek a vlastne to dospelo do štádia, že väčšinu dielov bolo nutné nastriekať a keď už bola tá možnosť, rozhodli sme sa, že chceme zmeniť farbu na nejakú živšiu, nech to pekne ukáže na fotkách.
V techničáku je zapísaná len modrá farba a ako som sa dozvedel, keď nie je viac ako 40% z celkovej plochy inej farby, nemusí sa prepisovať údaj, takže sme do toho zakomponovali aj bielu strechu. Jednak je to cool dizajnový prvok, ktorý bol použitý už na prvých “hippevanoch” a za druhé, biela strecha nepriťahuje slnko a vnútro auta sa tak zbytočne neprehrieva. Na boky sme si vybrali tyrkysovú a celá táto sranda nás vyšla na 1300 EUR.
Reálna farba je naživo ešte krajšia ako na fotkách a zdá sa, že najviac imponuje deťom, ktoré nám z chodníkov mávajú a nás náramne teší, že sme im takí blízki - 4ever young ;)
Spanie bolo hotové, Dašena s mamou ušili závesy, kúpili sme si nové autorádio, dorobili zadné repráky, lebo sme extrémne závislí od dobrej hudby, kúpil som deflektory do okien, zásterky na predné kolesá (Volkswagen má aj po 17 rokoch od stopnutia výroby skladom originálne), poťahy na sedačky, na spätné zrkadlo zavesiť zelenú žirafu, ktorá ma stráži od môjho prvého auta.
Prvú noc, ešte nesmelo, trávime kúsok od domu, keby sa náhodou niečo posralo, alebo tak… a potom už tradá do sveta, konkrétne do Toskánska, ktoré si väčšina bajkerov s mtb vôbec nespája, no v skutočnosti ponúka jazdenie na podobnej úrovni, ako známejšie Finale Ligure - REPORT ČÍTAJ TU
Tam sme si všetko vyskúšali, našli systém uloženia vecí - tu bude 20 litrový kanister s vodou, tu riady na varenie, tu oblečenie, tu náhradné veci na bajk.
Plní dojmov sme sa na spiatočnej ceste zastavili v OBI, kúpili si materiál na poličku na odkladanie knižiek, telefónov a ďalších drobností. Inak nám vôbec nič nechýbalo a nič by sme, ani po päť týždňovom výlete do Škandinávie, nespravili inak. V jednoduchosti je totiž krása.
Ok, nemáme to vyčačkané tak, že si hipsterkovia na instagrame z toho cvrknú, ale oproti tomu, že sme doteraz jazdili na Felde, je to míľový posun. Pre nás samotných, ale aj v širších súvislostiach, lebo cestovanie obytným autom, vanom ak chcete, je suverénne najjednoduchší a najpohodlnejší spôsob objavovania sveta. Nevadia ti výkyvy počasia, nemusíš sa obávať kde budeš spať, môžeš si naložiť plné auto zásob, takže ťa netrápi ani hlad a smäd, a možno si to všetko ceníme len preto, že sme si v stane vedľa Feldy odspali svoje…ktovie, hádam to tak celé nakoniec malo byť, lebo zložité otázky mávajú jednoduché odpovede a my sme aj tak v prvom rade bajkeri.
Cestovanie len pre ubiehajúcu krajinu za oknom nás nebaví. Bez pridanej hodnoty, ktorou sú pre nás traily, je to nuda a tie zvodné hory, ktoré na nás každé ráno pozerajú oknom dodávky, nám nedajú pokoj. Sme proste Mountain BIKE Lovers...
|
