NórskoV diaľke sa na červenom nebi zablyslo a hrom sa valil cez hory k nám. Verní tradícii, presúvať sa keď vonku prší, sa vraciame späť do Nórska, tentoraz do lokality Romsdal.
Predchádzajúce časti nás zaviali najskôr do Fínska, potom cez Nórsko do Švédska:
FÍNSKO - nekonečná sloboda a traily za polárnym kruhom
NÓRSKO /severné/ - najkrajšie hory aké sme kedy videli a fantastické traily
ŠVÉDSKO - kamenné platne ako v Kanade a najviac trailov v Európe
Náhoda chcela, že nám došlo pečivo a my sme museli skočiť do obchodu a narazili na mladého predavača, ktorý nám sám od seba, pätnásť minút pred záverečnou, venoval chlieb a žemle, ktoré by inak skončili v koši a navrch ponúkol lokálny promo časopis (promo, nie porno), pojednávajúci o turistických možnostiach v okolí mesta Oppdal.
Časopis bol v nórčine, ale zaujala ma fotka bikera na titulke a vnútri sme našli tipy od lokálov na ich najobľúbenejšie trialy v okolí, spolu s QR kódom na stiahnutie gpx. A že náhody neexistujú!
Slnko sa síce celý deň hralo na schovávačku s čiernymi búrkovými mračnami, ale prírodné živly sa do druhého rána utíšili, a tak sme vyrazili preskúmať, čo že to tí domáci jazdia.
Aj vďaka vekovému rozptylu "guidov", od 18 ročnej dievčiny až po 54 ročného ostrieľaného matadora, sa podarilo poskladať mozaiku, ktorú môžeme s kľudom označiť za jeden z hajlajtov celého Nórska! V 21.storočí tak stále platí, že internet je super, ale ústne podanie je stále najviac!
Všetky tipy nás taky utvrdili v tom, na čo sme postupne prišli tiež sami - že najlepšie jazdenie sa neukrýva na hrebeňoch nórskych hôr, ale v hustých lesoch. Hrebeňové zjazdy sú síce panoramatické, ale často, v dôsledku toho, že sa jedná o turistickej značky, príliš rovné a teda nudné. Zato lesné pasáže, ukryté pod vysokými stromami, sa krásne kľukatia a vlnia perfektným rytmom.
Jednou z výnimiek potvrdzujúcich pravidlo, bol kopec Liahornet, kúsok od mesta Valldal a to len preto, že hornej, otvorenej časti trailu s výhľadom na mohutné zasnežené hrebene pohoria Sunmorských Álp, sekunduje umelo nakopaná spodná časť. S Dašenou sa zhodujeme, že toto bol zrejme najlepší trail, ktorý sme v Nórsku boli...
Niekoľko strmých technických partií poriadne rozpumpovalo naše zásoby adrenalínu, a ešte aj sediac nad pariacim hrncom plným cestovín, sa stále popod fúz usmievame.
Koncom augusta nás v regióne Molde, zastihlo niečo, čo sme ani neverili, že v Nórsku existuje - babie leto s teplotami stúpajúcimi k 25 stupňom. Pre Nórov jasný signál, aby obsadili všetky pláže v okolí fjordov - hoci teplota mora bola len okolo 10 stupňov, ani v najmenšom im to nepokazilo radosť z kúpania. My sme si na jednej takej pláži v pokoji užívali raňajky, keď sa v úzkom zálive začali ozývať hlasné nádychy, ktoré umocňovala ozvena, vracajúca sa od okolitých stien. "To je veľryba!", - vypadlo zo mňa. A fakt že hej! Šedo biely kytovec, podobný delfínovi (zrejme sviňucha), sa párkrát nádychol nad hladinou, aby sa vzápätí stratil v hlbinách fjordu. Aj tak málo stačilo, aby sme boli šťastím bez seba a plní veselosti sa mohli pripojiť k prúdu ľudí prechádzajúcich jednou z najobľúbenejších nórskych atrakcií - Trollstigen, čiže cesty trollov.
Scenériu povestných jedenástich zákrut dotvára 180 metrov vysoký vodopád Stigfossen, padá z výšky 320 metrov, kĺže sa po skalnom masíve, kropí po moste prechádzajúce autá a potom pokračuje ďalej, do údolia, ako strieborná stužka, strácajúca sa v nekonečne. Atrakcie plné turistov míňame oblúkom, a aj teraz sme vymenili klasický pohľad za pôvodnú, starú cestu Kløvstien, využívanú po stáročia ako jedinú spojnicu cez horský priesmyk. Staručký chodník plná kameňov a koreňov a k tomu iná perspektíva Trollstigenu, boli zárukou spokojnosti.
Plechová obloha, na teplomeri 24 stupňov a my sa potíme ako niekde v trópoch. Už chápem prečo je polka Nórska pri mori. Keďže počasie je extrémne pri žičlivé, rozhodli sme sa vyskúšať ešte jazdenie v okolí prístavného mesta Molde, ktoré je známe panorámou zloženou z 222 vrcholov pokrytých snehom, ktoré sa týčia priamo na druhej strane fjordu, oproti mestu.
Stále ma však máta, že sme ani raz, za celý ten čas, nevybehli na východ slnka. Ono sa to nezdá, ale nastúpať a vytlačiť bajky na nejaký kopec, je záhul ako hovado, Vždy sa začína pri mori a keď má kopec +-1000 metrov, ďakujem pekne. Ale na jeden menší, kúsok od Trollstigenu, som Dašenu a ukecal a nedopadlo to vôbec zle..
Posledný deň v Nórsku, posledný trail. Vyšlo to na Hagaelva trail. Tradičný vrch na otvorených lúkach, cez skaly, korene, mostíky a kamene, akých sme išli už desiatky, doplnila celkom dobrá spodná pasáž lesom s niekoľkými skokmi. Tú sme otočili dva krát, ak sa dobre pamätám a napísali tým pomyselnú bodku za mesiacom jazdenia a cestovania po Škandinávii. A tu je video z tohto trailu:
Sme tu už 35 deň, listnaté lesy pomaly prichádzajú o svoj výrazný zelený nádych a večer sa ochladí hneď po západe slnka - nie je zima, ale pripomenulo nám to, že zmena ročného obdobia je na obzore, a že prežívame poslednú kapitolu nášho severského dobrodružstva. Zajazdili sme si na 67 trailoch a autom, až domov, to bude niečo okolo 10 000 kilometrov. Na tak dlhom cestovaní je najlepšie, že veličina času nehrá dôležitý význam. Život si pomaly plynie a budúcnosť len tušíme.
Preto som si dovolil prehodiť poradie a popísať vám niektoré švédske lokality v predstihu, aby som stále neskákal sem a tam, hoci sme ich išli v úplnom závere, tesne pred nalodením sa na trajekt do Nemecka. Pretože čím viac cestujeme, tým viac sa do toho zamotávame. A Škandinávia je na zamotanie sa ideálna destinácia - odľahlá a ľudoprázdna Európa, ktorej hodnotu sme si plne uvedomili až doma. Keď tam človek nejakú dobu je, stáva sa voči kráse krajiny ľahko imúnny, a len tak niečo ho nedostane. A to je chyba, veľká chyba, pretože Škandinávia a obzvlášť Nórsko, je láska!!!
