FrancúzskoNeviem, či to ide s vekom, ale tie letá sa mi zdajú čím ďalej tým kratšie a kratšie. Všimli ste si to tiež? Alebo to len čas teraz nejako rýchlejšie ubieha? V jednej chvíli sme doma ešte balíme veci, plní očakávaní pozeráme v ústrety parádnym letným zážitkom, bajk, pivko, bajk, pivko, pivko, bajk a zrazu cvak a je začiatok septembra. Noci sú stále dlhšie, chladnejšie a my máme pocit, že sme toho stihli zase nejako málo...
Tak kam tento rok? Pýtam sa Dašeny, ktorej práve vybrali ruku z gypsu, pretože si koncom jari, druhý rok po sebe, zlomila malíček. A na rovnakej ruke, aby som bol presnejší. Holt, prílišné maznanie so stromami v plnej paľbe, sa veľmi nevypláca. Do Álp, to je jasné. Odpovedá v sekunde. Takže sme si ako každý rok v auguste vyrazili do Álp pre tučnú porciu výškových metrov. Na úvodné rozbehnutie sme si vybrali Dolomity, konkrétne Canazei, neskôr Bormio a La Thuile. Poviem vám ale, že stráviť prvé dva augustové týždne v Taliansku, nebol úplne najlepší nápad. Traily bomba, ale tých ľudí. Nasrac. V roku, keď asi vo všetkých krajinách Európy dávali rovnaké rady a odporúčania, alebo snáď aj nejaké poukazy, len aby ľudia trávili dovolenky „doma“ a podporili tým miestnu ekonomiku, sme si pokoja veľmi neužili. Z toho dôvodu bola vidina zážitkov v pokojnom francúzskom údolí Oisans, pre naše túlavé duše, vítaným únikom z preľudnených talianskych kopcov...
Francúzske Alpy sú pre nás všeobecne veľkou neznámou. Pred pár rokmi sme síce ľahko preklepli traily okolo Val-d'Isère, ale inak sme sa do tamojších stredísk príliš nehrnuli. Väčšina našich ciest končila na francúzskych hraniciach, pod monumentálnym masívom Mont Blancu. Už bolo načase pohnúť sa ďalej a pozrieť si ikonický "Biely kopec" aj z druhej strany. Cieľová destinácia - údolie Oisans. A čože to vlastne to Oisans je? Údolie. A kde leží? V Dauphinských Alpách na juhovýchode Francúzska. Že z toho veľmi múdri nie ste? Ale keď poviem Alpe d’Huez, Megavalanche, alebo Les 2 Alpes - už začne prihorievať, nie? Ľadovcami a drsnými horskými podmienkami modelovaná krajina, hlboko zarezané údolia, impozantné zaľadnené vrcholy, ktorých snehové čiapky siahajú až takmer k štyrom tisícom. A pod všetkými tými vysokými skalnými stenami desiatky trailov, čakajúce len na vrelé pohladenie štuplami našich plášťov.
Príroda údolia Oisans nás nadchla už keď sme sa v našom modro bielom domčeku na kolesách sunuli horskými priesmykmi. Začneme tým najväčším a zároveň najznámejším. Alpe d'Huez bola kedysi len malá, nenápadná dedina, až pokiaľ, zhruba pred pol storočím, nepadla do oka vtedajšiemu hlavnému rozhodcovi slávnej Tour de France, Élie Wermelingerovi, ktorý sa rozhodol do týchto končín priviesť karavanu Tour. Svoj plán predostrel bohatým mecenášom a hotelierom, ktorí otvorili peňaženky a investovali do tamojšieho cestovného ruchu. A škodní rozhodne neboli. Alpe d’Huez je takmer každý rok cieľovým miestom niektorej z etáp „Starej dámy“.
A aj keď to nie je to najťažšie stúpanie v Alpách, dokonca ani najkrajšie, vďaka slávnym dvadsaťjeden vlásenkovým zákrutam /najznámejšia je Dutch Corner/, patrí medzi najnavštevovanejšie etapy TdF. Predstavte si, že na 14 km dlhé stúpanie sa v tento jeden deň nahrnie viac ako 700 000 ľudí. Čisté peklo. Aj za volantom auta, ako sa šplháme stále vyššie, mám z predstavy tej burácajúcej masy zimomriavky. My sme prišli obzrieť do Alpe d'Huez ale úplne inú legendu – MEGAVALANCHE. Trasu jedného z najdlhších a najšialenejších hromadných enduro závodov sveta, ktorý má viac ako štvrť storočia trvajúcu tradíciu. Dvetisíc bajkerov, štart z ľadovca na Pic Blanc v 3 330 metroch a 22 kilometrov dlhý trail končiaci o 2610 výškových metrov nižšie. Nič pre bábovky. To je naša misia.
Alpe d'Huez leží na náhornej plošine nad hranicou lesa a s voľným kempovaním si tu, zaplať pánboh, ťažkú hlavu nerobia. Parkujeme rovno pri kempingovom stolíku a po večeri obdivujeme okolité veľhory. Hlboké ticho narúša len hmla, ktorá sa pravidelne priženie z údolia a okolité kopce aj nás, zahalí do mliečneho závoja, ktorý v padnúcom tichu ladne tancuje zo strany na stranu. Slnko zapadá a posledný výdych jeho svetla vytvára magickú atmosféru.
Ráno odpočinutí, vyrážame v ústrety Mege /Megavalanche/. Ako som už spomínal, Mega štartuje vo výške 3 300 metrov, priamo na ľadovci Pic Blanc. V lanovke si pre navodenie nálady, púšťame kultovú skladbu od 666 - Alarma!, ktorej popevok "La Bombaaaaa" sa pri štarte rozlieha údolím a burcuje pretekárov k strate zábran. Prvých pár kilometrov ide komplet po snehu, ale ten bol takto, koncom augusta, už poriadne roztopený, takže prvé metre boli neisté a zábrany sme strácali len potroche. Až po vychytaní múch, sa to zmenilo na krejzy zábavu, sneh striekal, mokré brzdy kvičali.
Ďalšie kilometre vedú po tradičnej alpskej kamennej sutine a drobiacej sa šotoline, kde aj najmenšie zaváhanie znamená pád. Zo sutiny sa trail prehupne do ešte typickejšieho alpského singletrailu, po úbočiach, trávnatých pláňach, do nekonečna a ešte ďalej. Následuje bridlica čierna ako noc, hlina červená ako slnko pri letnom západe a skaly ako niekde v americkom Moabe.
Aby to bolo kompletné, totálny mix prostredia zakončia korene a hrabanka v hustom lese. Najlepším jazdcom tých 22 kilometrov zaberie asi štyridsať minút. Nám, vo vlastnom tempe, bez tlaku sekúnd a s fotením asi trikrát toľko. Ale musím skonštatovať, že to bol jeden z najlepších zážitkov nielen tohto roku - trail, čo prepáli mozgové závity. Ideme znova!
Aj keď je Megalavanche pochopiteľne alfou a omegou, nie je to to jediné, čo Alpe d’Huez ponúka. Vďaka širokej škále lanoviek objavujeme zákutia Oisans na všetky svetové strany a nedá sa povedať, že by sme sa nudili. Na výber je z ďalších dvanástich enduro a jedenástich downhillových trailov a ako to už býva, niektoré sú vydarené viac, niektoré menej.
Za všetky by som vypichol čierny enduro trail, zasadený do mesačnej krajiny skál a sutiny, s názvom "La K-lif", ktorý sa jazdí aj počas kvaldy na Megavalanche. Tak akurát zoskupenie techniky a rýchlosti, po kamených platniach a parádne panorámy k tomu ako bonus. V kombinácii s trailom “Rock&Wood”, ktorého jadro je tvorené drevenými lávkami a šutrami, doplnené niekoľkými skokmi, je to naša najobľúbenejšia kombinácia.
Úplne najlepšie sme si ich vychutnali pri poslednej večernej jazde. Inde v Alpách, vďaka pomerne skorej zatváračke lanoviek, nie je úplne komfortné počkať si na západ slnka, ale v Alpe d'Huez sú svahy prešpikované asfaltovými a šotolinovými cestami a vyviezť sa po nich autom niekde vyššie, tam zakempovať a točiť obľúbené časti trailov, sa priam ponúka. Lanovky vypnuté, posledný turisti zmizli, všade sa rozhostil pokoj. Tento čas máme zo všetkého najradšej. Slnko sa pomaly kloní k obzoru a my vo všetkej tej samote, pozorujúc okolité velikány, cítime len opojný závrat z vlastnej bezvýznamnosti. Po ľavom boku bajk, po pravom najlepší kamoš a priamo pred nami sa kľukatí trail, ktorý dal bodku za skvelým jazdením v Alpe d’Huez.
