Podporte nás

Na bicykli po rumunských horách, časť 1 - Maramureš

Rumunsko Rumunsko
Naše hodnotenie 6/10
1.4.2016

Každý rok, na začiatku leta, máme s Dašou rovnaký cieľ - vyraziť niekam za dobrodružstvom. Už v zime prechádzame ponuky leteniek – a snívame o miestach mimo civilizácie, kde pri večernom ohni zabudneme na ruch a zhon bežných dní. Teraz to bolo ale iné.

 


Rumunsko nás lákalo dlhodobo, ale vždy sme ho akosi opomínali. Pritom je to krajina, kde sú hory ešte divoké a len málo poznačené rukou človeka, kde sa na lúkach potulujú stáda oviec, koní či kráv a kde sa akoby zastavil čas. Zlom nastal po prečítaní knižky od Sveťa Krna – Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín, ktorá opisuje jedinečné turistické podujatie – hrebeňovku celého karpatského oblúka, v atmosfére 80tych rokov. Po dočítaní bolo jasné, kam tento rok vyrazíme! Veď čo môže byť lepšie ako bajkovanie v jedných z najopustenejších hôr Európy?

Hurá, ideme do Rumunska. Dobre. Ale kam? Cieľ bol jasný, vyhnúť sa tradičným horstvám Fagaraš a Retezat a nájsť pohoria vhodné pre mtb. Informácií bolo žalostne málo, väčšinou len z peších túr a turisti nám neboli schopní povedať, či je pohorie vhodné na bajk, alebo nie.  

Po dlhom zvažovaní a študovaní dostupných materiálov, sme sa nakoniec rozhodli pre tri pohoria - Maramureš, Rodnu a Bucegi s tým, že ak nám ostane čas a chuť, na spiatočnej ceste sa ešte niekde zastavíme.

Začiatkom júna, po asi týždňovom čakaní na dobré počasie, sme si povedali, že už dlhšie čakať jednoducho nechceme. Za poobedie sme sa zbalili, zavolal som mame – mami, upečieš mi bábovku? a vyrazili sme.

Aby samotná cesta bola ešte dobrodružnejšou, do Rumunska sme sa vybrali 20 ročnej Škode Felícia! Tú sme zdedili pred pár rokmi a odvtedy ju používame na podobné výpravy. Je to ideálne auto, má minimálnu spotrebu, nemusíme ho extra šetriť a ani sa oň veľmi báť – čo sa v Rumunsku môže hodiť.


Po noci strávenej za volantom sa cez východné Slovensko, Dargovský priesmyk a Maďarsko dostávame do Rumunska. Na cestách pribudli vozy, na tých istých cestách, ktoré sa hádam v každom článku na nete spomínajú ako hrozné. No opak je pravdou, eurofondy robia svoje...


Po 700 km sa dostávame do východnej časti rumunských Karpát, kde je našim cieľom pohorie Maramureš - s lesmi plnými medveďov a vlkov. Blízkosť Ukrajinskej hranice spôsobila, že tu bol v minulosti dosť obmedzený prístup a uvoľnilo sa to až nedávno.


Prichádzame do malej dediny Repedea, kde pre istotu parkujeme pred policajnou stanicou. Okamžite sa stávame atrakciou, myslím, že sem veľa ľudí na bicykloch nechodí.

Deťom dávame po cukríku a smerom, ktorý nám ukázali domáci, vyrážame na hrebeň Maramurešu.

Po malej chvíli stretávame jediných dvoch turistov – kockované nohavice, obrovské batohy – to musia byť Česi :) “Cześć rowerzyści” nás ale vyvedie z omylu - susedia, ale severní. Chalani nás odrádzajú, že na bajkoch sa na hrebeň nemáme šancu dostať, že je tam brutálne blato, nulové značenie a že aj oni sa museli vrátiť, lebo zablúdili a vôbec nevedeli kde sú.


Smejem sa, neverím, ale po pár stovkách metroch zisťujeme, že mali fakt pravdu. Cesta na hrebeň je v zúfalom stave, okrem blata nechýbajú brody cez rieky a keď aspoň na pár minút vyjdeme z lesa, vidíme, kam vlastne smerujeme.


Po 13 hodinách strávených v aute nie je sranda sústavne tlačiť, nosiť a vyhýbať sa blatu – našťastie studničky a pramene nám toto utrpenie aspoň sčasti spríjemňujú. A keď navyše zlyhá aj mapa, ostáva už len intuícia a akýsi vnútorný hlas, ktorý nás vedie po lesných cestách.


Po pár ťažkých hodinách tlačenia hustým lesom, presne so západom slnka, prichádzame na prvú lúku a hneď aj rozkladáme stan. Miestna rodinka, žijúca na salaši neďaleko, sa celkom teší, že nás vidí. Sú veľmi milí a aj keď komunikujeme len rukami – nohami, núkajú nám mlieko a syr. Po skúsenostiach z minulosti ale nechcem naše „mestské“ žalúdky dráždiť hneď prvý deň, tak s vďakou odmietam a radšej načrieme do vlastných zásob.

Milujem to ticho večera na horách, ten kľud a samotu, ktorú mi dokážu ponúknuť. Aj keď som poriadne zničený, jasne si uvedomujem, že by som tu vedel stráviť aj dlhšie obdobie. No nie je to paráda?



Zaspím v momente ako zarezaný, nevadí mi pes, ktorý podľa Daši štekal celú noc, ani krava, ktorá nám zakopla o šnúru na stane a s mučaním ušla. Ráno nás namiesto budíka zobúdza zvuk zvoncov a šum vetra v korunách stromov. Ideál. 

Pokiaľ sa pobalíme, slnko je už vysoko, čo ale vôbec nevadí, veď sa nemáme kde ponáhľať. Nemáme so sebou žiadnu navigáciu, len turistickú mapu stiahnutú z netu, vytlačenú na A3. Približné trasy sme si síce mohli naklikať na www.bikemap.net ale načo? Stratil by sa tým nádych dobrodružstva a to sme rozhodne nechceli. Takže nevieme koľko sme prešli, ani koľko toho máme pred sebou, nasledujeme proste jedinú možnú cestu.


Križujeme horské lúky, míňame salaše, stáda oviec a kráv, aj voľne sa pasúce kone.




Konečne už len netlačíme a šlapeme podhorím s výhľadom na náš cieľ - 1956 metrov vysoký Farcau, najvyšší vrch Maramurešu - taký blízky a predsa taký vzdialený.


Po pár hodinách strávených na poloninách sa dostávame k plesu Vinderel, kde nás starý pastier upozorňuje, aby sme nešli blízko k hraniciam, že ich strážia vojaci. To ani nechceme a po krátkom občerstvení stúpame ďalej. Z pohľadu na pred nami sa týčiaci, strmý Farcau, až bolí v krku.

Hneď v tomto prvom prípade sme sa prerátali, výstup by znamenal ďalšie 2 hodiny tlačenia a na to už jednoducho nemáme dosť síl, takže asi vo výške 1700 metrov všetko skladáme, bicykle a ťažké batohy nechávame tak a naľahko stúpame na vrchol. Tam sa nám otvárajú panoramatické výhľady na celý Maramureš, či vzdialený Čivčin, Hoverlu /najvyšší vrch Ukrajiny/ a Petroš.

Keď vidíme nekonečný hrebeň, ktorý máme pred sebou, dlho sa hore nezdržujeme.

Tu konečne začína to, prečo sme sem prišli. Úzka cestička, samota, kľud a celý hrebeň len pre nás dvoch.



Najväčšia nevýhoda bajkovania na horách je, že 1.5 dňa tlačíte bajk hore kopcom a potom ste za pár hodín dole.


Úzky chodník sa s približujúcou civilizáciou mení na prašnú cestu, stretávame viac a viac ľudí. Nie je sa čo čudovať, keďže je nedeľa, čudnejšie je, že sú všetci v džípoch a pozerajú celkom pobavene, niekedy aj nechápavo. Nás to ale pramálo trápi, zatlačíme sedlá a palba dole kopcom, po takom strmáku, že si nepamätám, či som niečo podobné už išiel.


Sme naspäť v dedine a po príchode k autu zisťujeme, že sme mali celý čas otvorený kufor. Smejeme sa na tom ako sprostí, toľko sme si dávali pozor, zaparkovali pred policajnou stanicou a nakoniec zabudli zamknúť kufor! Našťastie nám nič nezmizlo, čo len potvrdzuje, že Felícia je fakt úžasné cestovateľské auto...


Región Maramureš je kraj, ktorý rozhodne stojí za návštevu. Okrem nádherných hôr, tu ešte stále môžete zažiť pocit niečoho divokého a nepoznaného. Naša trasa možno nebude tá najlepšia v celom pohorí, ktoré je fakt rozľahlé, ale sral to pes. To, čo sme hľadali, sme aj našli. Počet prejdených kilometrov, či dĺžka a kvalita singláčov nemusí byť vždy zákonite hlavným ukazovateľom. Na takejto ceste sa počítajú zážitky a tých máme z Maramurešu na rozdávanie :)

Je asi 7 hodín večer a my vyrážeme do 60 km vzdielenej Rodny. Pokračovanie nabudúce...

Ďalšie časti tripu po rumunských horách nájdeš tu:

 2. časť, pohorie Rodna

 3. časť, pohorie Bucegi

4. časť, pohorie Apuseni

Páčil sa ti článok? pošli ho do sveta

Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri
Zona Zero - pyrenejský klenot Zona Zero - pyrenejský klenot

Zona Zero - pyrenejský klenot

Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu? Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu?

Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu?

Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy

Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy