SlovenskoStrážovské vrchy sú podľa mňa neobjaveným bikerským rajom. Dobrodružstvo, adrenalín, pocit slobody, rýchle i technické zjazdy či úžasné výhľady na krajinu, sú len zlomkom toho, čo za svoju námahu dostanete. Možno som ovplyvnený tým, že som tu vyrastal, ale nemôžem si pomôcť. Považie je jednoducho krásne. Aj preto som pri výbere prvej časti zo série „We ride Slovakia“ neváhal ani sekundu a vybral si Strážov, 1213 metrov vysokú dominantu tohto pohoria. Neodradil ma ani fakt, že táto oblasť je známa častým výskytom medveďov...
Je ráno, niečo po 10:00, pracovný štvrtok a my zastavujeme auto na parkovisku v Priedhorí, odkiaľ štartujeme seba i svoje bajky. Je tu pusto, kľud a absolútne ticho narušuje iba zurčanie blízkeho potoka.
Skladáme bajky a vydávame sa na prvú – zahrievaciu časť, ktorá vedie po zdanlivo nekonečnej asfaltke, tiahnucej sa medzi dvoma dolinami. Sledujúc turistické značky sa na prvom rázcestí – pri výdatnom zdroji pitnej vody - vydávame smerom na Medvediu skalu.
Babie leto v listnatej hore je krásne a keď nám do kroku občas zatrúbi jeleň v ruji, našli by ste na svete len málo šťastnejších ľudí, ako sme my dvaja. Snažím sa ho pomocou vábničky – vyrobenej z obalu müsli tyčinky - privábiť, ale výsledok snáď ani nemá cenu opisovať.
Kratšia cesta neznamená automaticky menšiu námahu, skôr naopak – výškové metre rozložené na menšej vzdialenosti dajú poriadne zabrať a preto treba počítať s tlačením a aj občasným nosením.
Našťastie miest vhodných na oddych je po ceste niekoľko a tak sa aspoň nachvíľu vyhrievame v lúčoch zubatého slnka.
Najkrajším miestom, aspoň pre mňa osobne, nie je vrchol Strážova, ale lúka pod ním. Dokázal by som tu stráviť hodiny a hodiny – s pohľadom upreným na hrebeň Lúčanskej Malej Fatry a jej dominantu – Kľak /1351 m.m.m/.
Po niečo vyše 2 hodinách stojíme konečne na vrchole. Užívame si samotu a výhľady, ktoré tiež nie sú na zahodenie. Ak to tu nepoznáte, takmer nová, toho roku osadená kruhová tabuľa s názvami kopcov vám pomôže sa zorientovať. Biele Karpaty, Vršatecké bradlá, Javorníky sú iba zlomkom toho, na čom si môžete pri dobrej viditeľnosti oči popásť. Vediac, že nás teraz čaká už len parádny zjazd dolu, sa tu dlho nezdržiavame a po pár kexoch a dúškoch čaju, celý nedočkaví letíme dole lúkou.
Pri smerovníku sa s Dašou rozhodujeme, ktorou cestou ísť. Napadne nás, že najlepšie sa bude rozdeliť a tak lepšie zmapovať všetky možnosti. Daša si vybrala parádny, točivý singláč cez Sedlo Samostrel a ja zasa technickejšiu cestu späť cez Medvediu skalu. Uvidíme sa dole...
Ak ste doteraz boli na pochybách o tom, či je Strážov smerom dole dostatočne zábavný, či stojí za všetku tú námahu a tlačenie, úzka cestička, kľukatiaca sa medzi listnatými stromami, vám bude myslím dostatočne dobrou odpoveďou. Trail bajking ako sa patrí! Rýchle singlové pasáže striedajú technické úseky s kamenistým podkladom a prudkými zjazdmi, kde doslova horia brzdy.
Brzdy horia aj na mojej ceste okolo Medvedej skaly. A možno viac ako by mi bolo milé. Strmé úseky prechádzajú v ešte strmšie, miestami prejazdné len pre totálnych frajerov a drtičov, medzi ktorých ja nepatrím a tak tlačím, nesiem a keď sa dá, idem. Napriek tomu sa znamenite bavím.
Ak spätne porovnám obe cesty, tou cez Medvediu skalu už druhý raz asi nepôjdem. Hoci je tu množstvo skvelých, strmých zjazdov, ostrých zátačiek a úzkych ciest, kde stačí jedna chyba a skončíte o 15 metrov nižšie v potoku, mňa oveľa viac nadchol trail cez sedlo Samostrel. Trail s perfektným flow, cez slnkom zaliatu jesennú prírodu, kde sa za mnou vírilo farebné lístie, ma jednoducho dostal. Preto si ho s Dašou na druhý deň dávame znova - a spoločne...
Strážov nie je typickým bajkerským kopcom, skôr tu stretnete turistu a na jeseň možno aj sťahujúce sa medvede, jelene alebo iné zvieratá, rozhodne sa ho však oplatí zaradiť do zoznamu najbližších cieľov. Okrem parádnych výhľadov tu na vás čaká nefalšovaná bajková zábava a možno prepadnete čaru Strážovských vrchov podobne, ako sa to stalo mne...
