FrancúzskoLeto je tu a my znova vyrážame do Álp - tentoraz do Savojska, do mestečka Bourg-Saint-Maurice, ktoré slúži ako vstupná brána do legendárneho strediska Les Arcs. Názov Les Arcs je možné voľne preložiť ako „oblúky“ - a práve oblúky, klopenky a nekonečné zákruty tu tvoria hlavný motív každej jazdy.
Z výšky takmer 2600 metrov sa tu dá zísť až dole do údolia, priamo do Bourg-Saint-Maurice, s prevýšením cez 2000 výškových metrov. Nečakajte jeden súvislý trail od hrebeňa až do mesta - skôr alpskú mozaiku, kde sa lanovky striedajú s dlhými zjazdovými pasážami a krátkymi prejazdmi. Výsledkom je ale parádne jazdenie, ktoré má tempo, rozmanitosť i typickú vysokohorskú atmosféru. Tento trailový kolotoč patrí k najdlhším zjazdom v Európe - a pritom je plne dostupný vďaka lanovkám. Tak čo, idete do toho s nami?
Celé je to vlastne taká haluz. Bourg-Saint-Maurice sme roky míňali - poznali sme ho ako „to mesto za priesmykom“, kde sa dajú lacno kúpiť bagety, syr a dijonská horčica. Sedemtisícové mesto ležiace na strategickom mieste pod horami, s obrovským hypermarketom, ktorý zásobuje celú oblasť. Zastavovali sme sa tu nespočetnekrát, len doplniť zásoby, natankovať, vybaviť nutné - a zase späť do hôr. Tentokrát ale schádzame dole z 2 188 metrov vysokého Malého Svätobernardského priesmyku, prírodnej hranice medzi Savojskom a údolím Aosta, medzi Francúzskom a Talianskom. A zrazu je to iné. Spomenul som si na historku od kamaráta, ktorého som stretol po rokoch pri pive. Rozprával o svojej žene - chodili spolu na strednú, potom aj na rovnakú výšku. Roky si boli na očiach, ale nikdy medzi nimi nič nebolo. Až keď sa stretli v hlavnom meste, kde obaja začínali pracovný život, všetko zrazu do seba zapadlo. Padli si do oka a dnes sú šťastne svoji. Presne to máme my s Bourg-Saint-Maurice. Dlho to bola pre nás len kulisa, praktická zastávka. Až Les Arcs všetko spojilo a my sme pochopili, že toto mesto nie je len zásobáreň - ale kľúč k jednému z najlepších bike zážitkov v Alpách.
Les Arcs nie je len také hocijaké stredisko – je to miesto, kde vznikol jeden z prvých bikeparkov v Európe. Už koncom deväťdesiatych rokov tu postavili prvé oficiálne traily a odvtedy sa sieť neustále rozrastá. Člení sa do štyroch zón - a každá má iný vibe. Záleží, čo hľadáte - pokoj, akciu, luxus alebo výškové metre. Už samotné Bourg-Saint-Maurice je fajn voľba. Do Arc 1600 vás z neho behom pár minút vytiahne pozemná lanovka - funiculaire - a ste rovno v akcii. Arc 1600 je ideálny štart – pokojnejšia atmosféra, dobrý prístup k trailom a hlavne možnosť zísť to celé späť dole až do údolia. Kto chce byť v centre diania, zamieri do Arc 1800 – najväčšej a najživšej časti strediska. Bary, reštaurácie, obchody, hotely, všetko po ruke. Navyše výborná východisková pozícia pre väčšinu trás. Naopak Arc 1950 je luxusná záležitosť. Štýlové ubytovanie, drevo, kameň, horská romantika a ticho. MTB tratí tu síce veľmi nezačína, ale na regeneráciu a pohodlie top voľba. A potom je tu Arc 2000 - najvyššie položený sektor a východiskový bod pre tie najdlhšie a najťažšie zjazdy. Lanovkou sa odtiaľ dostanete až na Aiguille Rouge (3 226 m). Hore sa s bicyklom nesmie, ale rozhodne choďte - už kvôli výhľadom. Mont Blanc ako na dlani, k tomu panoráma Švajčiarska aj Talianska.
My sme si, tradične, našli pokojné miesto medzi stromami - ticho, výhľad, rovinka akurát na van. Po dlhej ceste sme boli rozlámaní, tak sme s poslednými lúčmi slnka zaľahli. Lenže o pol hoďky neskôr počujem vonku rachot. Mrknem z okna a nestačím sa čudovať - vedľa nás si stavia stan partia frantíkov. Po tme. Podľa návodu. A jediné, čo im fakt šlo, bolo trieskať všetkým okolo. Vyleziem von, pýtam sa, čo to má ako znamenať - keď sú okolo kilometre voľného lesa, prečo si vliezli práve k nám? Nevie ani slovo anglicky, len sa ospravedlňujúco usmieva a tvári sa tak previnilo, že im nakoniec pomáham to ich cirkusové šapitó postaviť. Na oplátku mi ponúka panáka a sľubujú, že už budú potichu. Vydržalo im to asi dvadsať minút. Ešte dvakrát som musel vyliezť a ísť ich schladiť. Pri druhom kole som už bol fakt nasraný a hošánkom som pripomenul, že v aute mám palicu. To už sa smiali trochu menej. Ráno zmizli skôr, než sme sa zobudili - po stane len uležaná tráva a prázdna fľaša pri strome. No, jednoducho klasika. Neviem prečo na cestách stále priťahujeme takéto príbehy ako magnet. A možno aj preto nás to tak baví.
Hory okolo Bourg-Saint-Maurice ponúkajú cez 150 km značených trailov a deväť lanoviek, ktoré vás k nim pohodlne dopravia. Ale to najlepšie na Les Arcs? Tá neuveriteľná kombinácia. Bikeparkové lajny ako z učebnice, udržiavané, rýchle a čitateľné. A hneď vedľa nich – prírodné enduro, často pekne drsné, zahryznuté do tmavých lesov, kde ti to občas pripomenie, že jazda z kopca nie je úplne zadarmo. Presne ten mix, ktorý hľadáme. Po noci, ktorú sme si predstavovali trochu pokojnejšie, nie ako nocľah na open-air festivale, štartujeme v Arc 1600. Funiculaire tu každých 20 minút vypľuje nový náklad turistov, paraglidistov a bikerov, čo sa tešia na poriadnu dávku alpského dobrodružstva. Čo nás na francúzskych bikeparkoch, okrem ceny, baví, je prístup. Vidia bikera a hneď bez kecov, bez pýtania, s úsmevom na perách ponáhľajú na pomoc. Nie, že by sme to potrebovali, ale je to fajn gesto, keď mne, dvojmetrovému chapovi, chce naložiť koleso na lanovku šesťdesiatročná teta, čo vyzerá, že po večeroch pečie koláče pre celú dedinu. Keď si ho naložím sám, aspoň mi popraje peknú jazdu. Toto ti jednoducho zlepší deň.
Do jazdy vletíme rovnými nohami. Počasie nám praje, prvý výjazd berieme ako zahrievačku - ale keď sa napojíme na kombo Rock N'Arolles + La 8, je jasné, že žiadne rozbehnutie nebude. To je jazda rovno na plný plyn! Desať kilometrov technického terénu, viac ako 1 400 výškových metrov zjazdu a všetko, čo máme na bajkovaní radi. Úseky, kde sa ti bike pod zadkom krúti ako had – samý koreň, kameň, switchback, a hneď nato letíš po krásne vyhladenej flow lajne medzi ihličnanmi. Zrazu z nás opadáva všetka únava z cesty. Čistá radosť z jazdy. Trail La „8“ nás nakoniec vypľuje až dole v Bourg-Saint-Maurice a ruky nám horia. Ale žiadna panika - funiculaire nás za chvíľu vyvezie späť do Arc 1600. V cene bike passu. Luxus. Znovu hore a pred nami ďalšie možnosti – napríklad modrý flow trail Legend, ktorý je ideálny na regeneráciu, alebo shuttle busom zadarmo do inej zóny a dáme to celé znova, z iného uhla. Prvý deň sme si hovorili, že do toho nepôjdeme hneď naplno - len sa trochu rozjazdiť, ohmatať terén. Ale Les Arcs nás pohltilo skôr, než sme si to stačili uvedomiť a zrazu sa rútime lesom s úsmevom až za ušami a slnko klesá k horizontu. Vraciame sa kempovať na rovnaké miesto v lese a potajomky dúfame, že tentoraz to bude pokojnejšia noc ako tá minulá.
Nikde žiadny stan, ticho ako v hrobe - začína to dobre. Na večeru sme si otvorili fľašu červeného vína. Nič drahé, ale ako sme sedeli pod hviezdami, so zvyškom svetla v korunách stromov a teplým vzduchom voňajúcim po ihličí, chutilo ako z Bordeaux. V tej chvíli bolo všetko presne tak, ako má byť - ticho, pokoj a pocit, že nie je kam sa ponáhľať. A pritom to bol iba prvý deň - nohy už príjemne unavené, hlava vypnutá. Stačilo si priťuknúť a tešiť sa na to, čo príde ďalej.
Druhý deň sme sa vydali preskúmať oblasť okolo Arc 1950 - trochu iná atmosféra ako v Arc 1600, vyzerá to viac ako horská dedina, než stredisko. Začali sme na Yellow Stone, červenom traile, ktorý štartuje vo výške 2 500 metrov. Už prvé metre nám napovedali, že toto bude ale úplne iný typ jazdenia – menej divokosti, viac plynulosti. Trail sa krásne vlní otvoreným terénom, klopenka strieda klopenku, svižné tempo, žiadne brutálne prekážky, len radosť z jazdy. A výhľady. Z niektorých miest je doslova ako z pohľadnice, ktorý núti na chvíľu zabudnúť, že sme vlastne prišli hlavne jazdiť. Mont Blanc v diaľke, zelené lúky, temné lesy a snehové čiapky na horizonte. V celej tejto oblasti je výrazne menej ľudí ako v dolných častiach bikeparku, takže si to tu môžeme užiť viac po svojom, na pohodu.
Hory pod Aguile Rouge majú ešte jednu stránku, čo robí Les Arcs šťavnatejším. Sú to neoficiálne /ilegálne/ prírodné enduro lajny a trailforks ich eviduje celkom dosť. Po dvoch dňoch v bikeparku sme cítili, že potrebujeme zmenu. A každý vie, že čo je ilegálne, to láka viac... K niektorým z trailov sa dá najlepšie prekľučkovať z oblasti Arc 1950. Pokiaľ si enduro pozitív rovnako ako my, Double Header je jasná voľba. Spočiatku nás trail uspáva – vlní sa po otvorenej lúke, vyzerá neškodne, skoro pohodovo. Ale akonáhle sa vnoríme medzi stromami, je všetko inak. Surová, neuhladená divočina plná koreňov, kameňov, prudkých pasáží a utiahnutých switchbackov.
Prostredná časť vedie po úzkej cestičke, kde predné koleso chvíľami balansuje pár centimetrov od okraja a pod nami je len prázdno. Stačí chvíľka nepozornosti a môžeš sa rozkašovať veľmi hlboko. A presne to sa stalo, rozjarenosť z parádneho zvezenia a nenápadne číhajúci peň v prítmí vládnucom pod korunami stromov, naštartoval sled udalostí. Už mne to na tom pni ustrelilo, nestihol som ani zakričať a varovať Dašenu a už len vidím, ako jej vystavil stopku o pedál, ako gravitácia zvíťazila a ona letí po hlave do trojmetrového zrázu medzi skaly. K*rva. Fakt mi zatrnulo! Zoskakujem z bicykla, bežím za ňou v očakávaní toho najhoršieho a ona si sedí na machu…. ten peň ju katapultoval tak, že vo vzduchu urobila premet a dopadla na zadok. Pár škrabancov, prasknuté okuliare, ale inak pohoda - stačilo sa oklepať, vyškriabať späť na trail a pokračovať.
Keď zhora pozerám do tej rokliny a vidím, že pol metra vedľa miesta pristátia trčí zlomený špicatý kmeň, nie je mi všetko jedno. V tej chvíli mi docvaklo, aká tenká hranica je medzi parádnym zvezením a problémom. Našťastie toto bol len wake-up call - a ďalej pokračujeme, s už trochu väčším rešpektom...
Zo samotného trailu Double Header sa vetví niekoľko odbočiek, ktoré skúšame v najbližších dňoch a všetky sa nám páčia. Ešte sme sa nezmienil, že bikepass tu majú buď na jeden deň, alebo rovno na sedem. Nič medzi. Sedemdňový vyjde zhruba na stovku /Eur/, čo je na alpské pomery skvelý díl. Vďaka tomu máme veľa času skúšať a kombinovať - jeden deň venujeme bikeparku, ďalší deň ilegálom v lesoch nad Bourg-Saint-Maurice, potom zase späť na lanovky a celé to okoreníme celodenným big mountain tripom ... skrátka podľa chuti, nôh a počasia.
Ak by sme mali vybrať jeden trail, ktorý nám z Les Arcs utkvel najviac v pamäti, bol by to bez debát trail La Varda. Dostať sa na La Vardu ale nie je úplne zadarmo.
Kombináciou lanoviek a šotolinových výjazdov stúpame cez Col de la Chal a ďalej pešo, tlačíme bajky k modrému jazierku Lac des Moutons. Zrkadlia sa v ňom okolité štíty, voda sa ani nepohne. Scenérie hodné zastavenia a pikniku – len sedíme pri jazere, pozeráme do ticha hôr a v hlave to pomaly prepíname do bike módu. Pred nami sa totiž vinie nekonečne dlhá, úzka lajna, ktorá sa hadí cez alpské údolie a mizne niekde v diaľke, tam, kde sa hory ponárajú do obzoru. Úzky trail sa tiahne alpskou krajinou, chvíľu po hranách, chvíľu cez suťové polia a traverzy, ktoré sa strácajú v nekonečne. Každá zákruta je iná, terén sa mení s každým kilometrom, na niektorých miestach trail ostro klesá, inokedy nás nechá vydýchnuť na miernych traverzoch. Výhľady nás nútia spomaliť, ale flow nás nenechá stáť. A keď si myslíme, že to už máme za sebou, La Varda pokračuje ďalej, kým z nás nevytrasie aj posledné zvyšky energie. Toto je jednoducho to, prečo to robíme. Hory, ticho, surovosť. Čistá esencia bajkovania.
Do dedinky Beaupraz sa dokotúľame s obrovským úsmevom na tvári, ale vyprahnutým hrdlom. Pri miestnej studničke si deti púšťajú drevené lodičky a smejú sa, keď si do ľadovej vody ponorím hlavu. Je cez tridsať stupňov a trail nás úplne vyžmýkal – toto je jediný spôsob, ako sa aspoň na chvíľu schladiť. V tej chvíli mi vôbec nevadí, že vyzerám ako blázon. Ešte nás čaká dlhý presun do Peisey-Vallandry, odtiaľ staručkou lanovkou Lonzagne Lift do Vallandry.
Šesť za sebou zoradených kabínok, čo vyzerajú ako klietka pre kanárika, do každej sa zmestí len jeden človek, alebo jeden biker s bicyklom na stojáka. Lanovka je staručká, pomalá, bláznivá… ale funguje a ušetrí nám fakt veeeeľa výškových metrov. To je jasný dôkaz, že miestni sa snažia o udržateľný rozvoj celej horskej oblasti, čoho súčasťou sú fontánky na pitnú vodu, ale aj unikátny múzejný priestor s viac ako tridsiatimi druhmi alpskej horskej flóry a fauny, ktoré nájdeme na vrchole telekabíny Vallandry. Samozrejme zadarmo. K dispozícii je tu aj odpočinková zóna a terasa, ponúkajúca panoramatický výhľad. Za mna osobne je to asi najkrajšia budova lanovky, ktorú som kedy videl. V múzeu strávime dobrú polhodinu a hurá späť na trail.
Do Arc 1600, kde parkujeme, vedie nádherný čierny trail Elle Chablatte, totálne surové enduro s množstvom koreňov, kameňov a strminy. Trailbuilderi sa s tým nepárali a nechali prírodu hovoriť za seba - prírodný terén je bez zbytočných úprav. Po nudnom šotolinovom úvode veľmi rýchlo zisťujeme, že v prudkých padákoch s množstvom voľných šutrov a koreňových schodov, sú brzdy náš najlepší priateľ. Je to ako náraz do inej reality. Po celom dni v sedle sa žiadne milosrdenstvo nekoná. Len enduro zbíjačka zhora až dole. Celý okruh mal cez 45 kilometrov a 3 000 výškových metrov zjazdu. Nohy ako olovo, ruky na kašu - nie sme unavení, sme vyjazdení. Telo bolí, ale duša tancuje. Presne takto má vyzerať deň, na ktorom nechceme nič meniť. Nechceme pridať, nechceme ubrať. Dnes sme boli presne tam, kde sme mali byť.
Na záver musíme povedať, že týždeň v Les Arcs predčil naše očakávania. Na začiatku sme trochu váhali, či nebude týždeň v jednom stredisku veľmi jednotvárny – ale opak bol pravdou. Trailová sieť je rozsiahla a aj vďaka ilegálom a možnosti výprav ďalej do hôr bez lanoviek, rozmanitá a dobre prepojená, takže každý deň sme mohli objavovať niečo nové. K tomu skvelé výhľady, solídne zázemie, dobrá dostupnosť lanoviek a hlavne cena – týždenný bikepass za 100€ je v dnešnej dobe úplne bezkonkurenčný! Nie je to najlepšie alpské stredisko kde sme jazdili, ale užili sme si to naplno a rozhodne sa radi vrátime.
Pre aktuálne ceny bikepassu treba pozrieť web strediska https://en.lesarcs.com/bikepark/prices
