Podporte nás

Balkánska mtb odysea, časť 1 - Bosna

Bosna a Hercegovina Bosna a Hercegovina
Naše hodnotenie 5/10
24.1.2017

Kam vyrazíme toto leto? Toľko možností a tak málo času...

„Čo keby sme vyrazili na Balkán?“ - a hneď sa nám v hlavách začína rodiť jasný plán - žiadne stovky kilometrov šliapania, hlavne kopec zábavy, zážitkov, dobrodružstva a slobody.

Vytipovať nejaké mtb pozitív pohoria bola ale väčšia makačka, ako sa na prvý pohľad zdalo. Lebo to vieš, nás na široké cesty neužiješ a tak celú zimu zháňame informácie, vypisujeme na všetky strany, čítame články, pozeráme videá. Nakoniec sa nám to podarilo utriasť na Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu, Macedónsko plus transportné Kosovo a Albánsko a letný roadtrip mohol začať...

V snahe vyhnúť sa pretlaku na cestách, chceme vyraziť ešte začiatkom júna. Ale plány sú jedna vec, a tak škrtáme v kalendári už dvadsiate políčko, kým sme pripravení na odchod.

V skorých ranných hodinách už ukrajujeme prvé kilometre bosnianskeho asfaltu, keď nás info tabuľa víta v Srbsku. Čože? Chvíľu rozmýšľame či nemáme „vlčí mlhu“, ale nie, sme v správnom štáte, GPS je istota. Ide o to, že krajina bola v roku 1995 rozdelená na dve časti - moslimsko-chorvátsku Federáciu Bosna a Hercegovina a druhú, srbskú časť, Republiku Srbskú. A potom sa v tom vyznaj...

Doboj, Zenica, Sarajevo, 895 km úspešne za nami, ostáva posledných dvadsať k prvej zastávke – k pohoriu Čvrsnica. Šplháme sa do hôr a parkujeme vo výške 1100 metrov, pri jazere rovnakého mena ako celý Národný park – Blidinje. Pár temp v studenej vode je presne to, čo po dlhej ceste potrebujem, ale stačí trochu jedla, pivo a desať hodín neviem o svete.

Prvá výzva

Ťažké bolo prebudenie do zahmleného rána, zadky rozsedené z dlhých hodín v aute zažijú stredovek, o tom nie je pochýb, do kopca to bude štreka jak sa patrí. Na prvý výjazd máme naplánovaných niečo cez 30 km - výstup na najvyšší vrch v pohorí - Pločno /2228 m n.m./.

Po makadamovej ceste sa ticho šplháme hore dolinou. Ranné slnko zahaľuje stále väčšiu časť krajiny do teplého zlatožltého svetla a my zhadzujeme jednu vrstvu za druhou.

Okolo obeda sa situácia stáva kritickou, teplomer zastavil na tridsať-päťke, čo je skok o rovných 20 stupňov oproti tomu, ako bolo doma. Na tieň môžeme zabudnúť, opaľovací krém zostal v aute.

16 km výstup sa nakoniec naťahuje na päť hodín, našťastie na vrchole Pločna stojí vojenská základňa, ktorú beriem útokom. Od vojakov vymámim 1.5 litra prefiltrovanej dažďovej vody a napriek pripomienkam, že sme vo vojenskom objekte, zaliezame do jediného miniatúrneho tieňa, ktorý budova ponúka.

Divočina so všetkými príchuťami

Z tieňa vychádzame ako poliati živou vodou, chrániče, rukavice, sedlá zatlačíme dole a nastupujeme na šotolínový singel. Naplno si užívame každú jednu serpentínu, každý drop, nikde nikto, len my si vo vzájomnej harmónii kľučkujeme skalnatou krajinou.

Nič ale netrvá večne, trail sa vyparil a jazda sa mení na boj s prírodou. Predierame sa kosodrevinou, strácame značku, v hydrovakoch už nemáme ani hlt vody nabranej z potoka a nohy sa podlamujú. Chceli ste divočinu? Tu ju máte, aj so všetkými prílohami!!!

Nakoniec, nič netušiac, sa vydávame po novej trase, ktorá je súčasťou mega turistického trailu „Via Dinarica“ a pretína celý západný Balkán.

Zjazd v lese s parádnou atmosférou nám vlieva do žíl nové sily a záverečná porcia metrov po planine, je ako z reklamy na slobodu.

Ráno balíme veci, opúšťame brehy jazera a cez Konjic, jedno z najstarších miest v Bosne a Hercegovine, mierime k jednému z troch horských masívov na obzore.

Teplota znovu atakuje štyridsiatku, po vzore domácich zaliezame do tieňa a na bajk vyrážame až podvečer s tým, že zostaneme spať niekde v horách.

Cez mínové polia

Krasové pohorie Prenj, pred vojnou jedno z najnavštevovanejších balkánskych pohorí, premenila vojna na obrovské opustené mínové pole. Dnes, pokiaľ neschádzate z turistických značiek, je tu relatívne bezpečne. Vraj. Ale návštevníci sa sem už nevrátili...

Balkánske červeno - biele terče nás spoľahlivo vedú lesnými serpentínami, o ktorých sa nám bude ešte dlho snívať. Vtedy som to nevedel, ale dnes už áno – všetky nástupy do hôr boli rovnako nudné a rovnako zdĺhavé.

Našťastie na konci každej cesty, sa pred nami ako brána, otvorila vysokohorská lúka. Tu a teraz obklopená slnkom zaliatymi vápencovými štítmi. A jej stredom sa ťahá mierne stúpavý úzky singel – po troch hodinách na zvážnici je to totálny balzám na dušu.

Slnko zapadlo, naťahujeme sa do mäkkej trávy a zaspávame. Vládne tu úplný pokoj, žiadne zvuky nenarúšajú ticho – holt, kde niet vody, tam niet ani života.

Sprcha v tráve

Milujem rána na horách, slnko, ktoré sa pomaly prediera nad horizont, svet, čo sa budí do nového dňa. Až zoči – voči ticho stojacim skalnatým gigantom človek pochopí, aký je malý a bezvýznamný.

Pohybujeme sa vo výške okolo 1200 metrov a pod Zelen Glavu /2155 m n. m./ nás čaká ešte riadna porcia metrov. Je úplne jedno, že sme si veci v noci skryli do batohov aby nenamokli, po pár metroch v orosenej tráve, máme za sebou kompletnú rannú hygienu.

Po asi dvoch hodinách v listnatom lese, ktorý takto vysoko vlastne nemá robiť, už vidíme strechu útulne Jezerce. Vo výške 1655 m n.m. sa tu v pohode vyspí aj 20 ľudí. Útulňa vyrástla pri jednom z ojedinelých prameňov, takže hydrovaky plníme až po okraj a pokračujeme ďalej.

No, pokračujeme - bajky len tlačíme a po hodine trápenia končíme úplne - zvyšky snehu, terén a zdravý rozum nám velia otočiť to. Z vrcholu Zelen Glavy nebude teda nič, ale nevadí - späť nás čaká pekných pár kilometrov singla. 

Uvariť sa alebo nechať zožrať komármi?

V doline je o poznanie teplejšie ako na horách. Teda popravde, je tu ako v pekle. Ešte dnes sa chceme presunúť do NP Sutjeska, najstaršieho parku v Bosne a v tomto horku to znamená niekoľkohodinové saunovanie. Všetky okná dokorán a hurá v ústrety novým zážitkom.

Sutjesku tvoria dve úplne odlišné pohoria - drsný vápencový Maglič, tu má svoj protiklad v podobe trávnatej Zelengory. A medzi nimi rieka Sutjeska vyhĺbila oku lahodiaci kaňon. S večerom prichádzame do dedinky Suha a keďže sme lepší flek nenašli, stan rozkladáme na prázdnom parkovisku vedľa auta.

Všetko by bolo v poriadku, keby asfalt nebol po celom dni brutálne nažhavený a keby parkovisko nesusedilo s močiarom. Takže máme na výber, buď sa uvaríme v stane, alebo sa necháme zožrať komármi zaživa. Obe možnosti stoja za hovno, preto som rád, keď ráno zvoní budík.

Po rýchlych raňajkách mierime do srdca pohoria Maglič a to doslova. Cieľom je totiž Trnovačko jezero, ktoré z diaľky pripomína svojím tvarom srdce. Opäť je poriadne dusno a niečo visí vo vzduchu.

V pralese Perušica 

Po ďalšom zdĺhavom nástupe sa dostávame do pralesa Peručica, zrejme najväčšieho a najstaršieho nedotknutého lesného komplexu na Balkáne. Polovica leží ešte v Bosne a druhá už v Čiernej hore. Krajiny od seba oddeľuje len jednoduchá ceduľa na strome – Država Crna Gora.

Prastarú tvár lesa vidieť na každom kroku. Terén ustavične stúpa, stromy sú čoraz vyššie, temnejšie a hrubšie. Okolo nás panuje hlboké ticho, ktoré iba občas prerušia padajúce kvapky z nehybného lístia. Čistý Tolkienov Staroles. Mrholenie sa mení na hustý dážď, vyťahujeme pláštenky a zaliezame pod koruny jedlí.

Búrka sa prehnala, z lesa vychádzame na fotogenickú horskú lúku, k jazeru sú to ešte dobré dve hodiny. 

To je ono? Dívame sa neveriacky na seba. Toto je to divoké jazero, o ktorom každý hovorí? Vyzerá fakt krásne, ale okolo stanuje minimálne 100 ľudí, varí sa tu niekoľko gulášov, okolo táborákov každý huláka tú svoju...toto nemáme za potreby, jedna fotka a otočka na päte.

Po desiatich metroch nás už žiadni ľudia na svete netrápia. Sme len my, bajk a stopa pred nami. 

Balkánska pohostinnosť

Pretože sme sa pri jazere vôbec nezdržali a búrka zmarila naše sny o výstupe na Bosanski Maglić, sme pri aute relatívne skoro. Sedíme, dumáme čo s načatým dňom, keď pri nás zastaví auto.

„Kde ste boli, kam idete, máte kde spať?“ Ďalší iniciatívny predajca ubytovania, myslím si. Ale nie, vraj na úplnej samote medzi horami začína budovať kemping a či to nechceme ako prví a zadarmo otestovať? Dva krát nám hovoriť nemusí, sadáme do auta a po pol hodine poriadneho offroadu sme na mieste. Po súboji - jeho rakija vs. naša jablkovica nám necháva kľúče a zostávame sami.

Debaty, ktoré sme viedli cestou, že nás chcú okradnúť, zabiť a predať na orgány, naberajú reálne kontúry až niekedy okolo polnoci. Zvuk traktora, svetlá a následná streľba. Naskakuje mi husia koža... „To sa len miestny policajt hral na poľovníka a lovil kamzíky,“ hovorí mi na druhý deň Goran. Aha, paráda. Pre tento raz sme prežili...

Hôr je v Bosne ešte na mesiac jazdenia, ale my toľko času nemáme. Takže dovidenia Bosna a Hercegovina, bola si príjemnou spoločníčkou...

Smerujeme k hraniciam a teraz už legálne pokračujeme do Čiernej hory, ktorá nás prekvapí svojou divokosťou a krásou. Pokračovanie nabudúce...

Ďalšie časti tripu po balkánskych horách nájdeš tu:

 2. časť, Čierna hora

 3. časť, Kosovo, Macedónsko, Albánsko

Páčil sa ti článok? pošli ho do sveta

Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri
Zona Zero - pyrenejský klenot Zona Zero - pyrenejský klenot

Zona Zero - pyrenejský klenot

Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu? Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu?

Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu?

Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy

Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy