ŠpanielskoPri plánovaní našej cesty na Pyrenejský polostrov sme spolu s Dašenou pozreli niekoľko desiatok videí – až sa z toho stal takmer rituál k obedu. Ládujeme sa linguine s paradajkovým sugom a parmezánom a popritom sledujeme MTB videá zo Španielska. Proste diagnóza. A z toho množstva na nás vyskočil rebríček šiestich najlepších španielskych MTB lokalít. Asi nie je veľkým prekvapením, že tam bola Aínsa (Velo 1-2023), ktorá je centrom známeho strediska Zona Zero, kde sa opakovane konala svetová enduro séria EWS. Nechýbala ani obľúbená zimná MTB destinácia – Malaga, ktorú sme navštívili už v roku 2019. Pyreneje boli zastúpené cez Val d'Aran a hlavné mesto reprezentovala trailová lokalita Sierra de Guadarrama. Zvyšné dve miesta obsadili traily v regiónoch Girona a Berga. Ako pri všetkých rebríčkoch – aj tento je subjektívny výber jednotlivca, založený na osobných skúsenostiach a pocitoch. Nemusí teda odzrkadľovať objektívnu realitu. Ale aj tak – niektoré z týchto miest sme jednoducho museli navštíviť a zistiť, ako to tam vyzerá „na vlastnej koži“...
Oficiálne je Katalánsko jednou zo 17 autonómnych oblastí Španielskeho kráľovstva, ale v skutočnosti sa od zvyšku krajiny značne líši. Má svoju vlastnú históriu siahajúcu až do ranného stredoveku, vlastnú vlajku (štyri červené pruhy na žltom pozadí), vlastný jazyk a kultúrnu identitu. Preto nie je žiadnym prekvapením, že Katalánci milujú všetko „katalánske“ – víno, jedlo aj futbalový klub FC Barcelona.
Naša prvá zastávka bola od domova vzdialená asi dvetisíc kilometrov. Pri akciových letenkách „za babku“ by možno bolo rozumnejšie túto vzdialenosť preletieť, nebyť niekoľkých ALE. Ale po prvé – kto by tie bajky rozoberal, balil do krabíc a ťahal sa s nimi na letisko, keď máme náš milovaný modro-biely camper s posteľou? Ale po druhé – medzi Janovom a Nice padajú hory priamo do mora a ich svahy sú posiate takou koncentráciou trailov, aká snáď nemá obdobu. Takže spraviť si medzizastávku a rozdeliť kilometre napoly nie je problém. Naopak – pre nás je to priam povinnosť! Do Katalánska teda dorážame až po týždni, už poriadne rozjazdení trailami vo Finale Ligure.
Priamo na hraniciach Španielska a Francúzska, v lokalite Maçanet de Cabrenys, sa už 12 rokov koná na jar Enduro Salines. Malá pohraničná dedinka ukrýva v borovicových a korkových lesoch sieť singletrailov, na ktorých sa síce koná jeden z najdlhšie trvajúcich enduro pretekov v Španielsku, ale počas zvyšku roka ich nikto neupravuje a zrejme ani veľmi nejazdí. Preto nás ich stav trochu sklamal – a na technicky náročných trailoch, s všadeprítomnými žulovými skalami, sme sa zdržali len jedno popoludnie. Po počiatočnom zistení, ako sa veci majú, sme vypustili modré traily a vrhli sa rovno na najväčšiu výzvu – kombináciu čiernych línií La Llosa + Rampage. Škoda, pretože rôznorodé prostredie, kde sa oblý kameň strieda s hrabankou v duchu rýdzeho endura, na videách zo závodov vyzeralo fantasticky. Ale čo už – to sú tie internetové nástrahy.
Našťastie, v oblasti Girony je ďalšie miesto priamo spojené s enduro jazdením – Santa Coloma de Farners. Malý raj v podobe tých najzábavnejších trailov široko-ďaleko. V teplých údoliach rastú olivovníky, pomaranče a citrusy. V kopcoch zas traily s typickým stredomorským „feelingom“. Väčšinou ide o prírodné chodníky plné nevšedných geologických útvarov, šikovne ukrytých v hlbokých borovicových lesoch. Navyše sú ľahko prístupné cez širokú sieť šotolinových ciest. Teda – prašných, aby sme boli presní. Jazdia po nich kamióny s drevom aj autá turistov smerujúcich za relaxom do hôr – najmä k svätyni Santuario de Argimón z roku 925, ktorá hrdo stojí na skale, a ku ktorej smerujeme aj my.
Po krátkej obhliadke a pikniku s výhľadom, sa hráme na „trailcaching“. Podobnosť s geocachingom (kde sa hľadajú „kešky“ cez GPS súradnice) nie je náhodná – len my hľadáme začiatky trailov. V Santa Colome sme tento „trailcaching“ hrali pomerne často. Možno až príliš často. Ale keď je trail dobrý, nevadí to – lebo koniec dobrý, všetko dobré. Červený trail Argimon nás potešil kombináciou rýchlosti a technických prvkov ako sú skalné previsy a dropy – jednoducho balzam na bajkerskú dušu.
Oproti predchádzajúcim dňom je citeľne teplejšie, akoby leto vystrčilo jeseň z dverí a zobralo si vládu späť. Teplomer ukazuje tridsiatku a my – ako amatéri – brutálne podceňujeme pitný režim. Podľa mapy to vyzeralo, že sa k autu a vode budeme vracať pravidelne, tak sme si arogantne nevzali hydrovaky, ale len sedmičkovú fľašu. V stúpaní pod páliacim slnkom, keď vo fľaši špliecha len hlt vody, si spomeniem, ako som Dašenu presviedčal, že ťahať hydrovak s tromi litrami vody je zbytočné… Šanca doplniť vodu je nulová, tak len nasucho prehĺtame a púšťame sa na ďalšie tri trailové lahôdky – Furious Bacon, Bolets a Kangur.
Oranžovo sfarbená pôda dáva krajine exotický nádych – ani by nás neprekvapilo, keby sme zbadali žirafu alebo antilopu. Alebo aspoň srnu, líšku, hada, vtáka… Ale je tu nezvyčajné ticho. Aj Španieli, podobne ako Taliani, sú vášniví lovci – takže čo sa v lese hýbe, má smolu. V jednej chvíli sa predierame pomedzi borovice, o chvíľu prechádzame popri balvanoch s okrúhlymi dierami, akoby nimi preliezol obrovský had. Iné kamene stoja nebezpečne na špičke – už-už, spadnúť.
Rozplývam sa tu nad prírodou, ale traily boli tiež paráda! Najmä posledný – Kangur. K autu prichádzame vyschnutí ako vianočné stromčeky v januári, ale s úsmevom na tvári, ktorý sa ešte rozšíri po jonťáku s pivnou príchuťou. Dokonca aj v Dašene, ktorá si zvyčajne z piva len cucne, zasičí pol plechovky na jeden hlt. K tomu obľúbené jedlo – kombinácia taliansko-španielskej kuchyne, cestoviny s mrazenou zeleninou a miestnym ovčím syrom. Kempovanie nadivoko tu vôbec nie je problém – ľudia sú priateľskí. Dokonca aj policajti nás len pozdravia z auta a spýtajú sa – „muy bien?“ – či je všetko v poriadku.
Ďalšie dni sa nesú v podobnom duchu – teplé počasie, slnko, objavovanie nových trailov. Je ich tu toľko, že žiadny nemusíme ísť dvakrát. Ale niektoré sú tak dobré, že za opakovanie stoja. Dali sme si repete napríklad Dragon Kahn, La Llosa, Osta – plné prírodných prekážok, skál a obrovských balvanov. A tiež Spiderman, ktorý patrí medzi najobľúbenejšie traily celej oblasti. Všetky tieto traily kombinujú prírodné prvky (ktorých je v okolitých lesoch nespočetne) s niekoľkými umelými prvkami ako skoky a lávky. Miestnym sa tu podarilo vytvoriť neuveriteľnú zmes – a keby sme mali teleport, vraciame sa sem každý víkend. OK, tak aspoň raz mesačne. :)
V pamäti mi zostal aj Aymerigalls trail, na ktorom sme sa – po celom dni jazdenia a bez znalosti terénu – poriadne zapotili. V skratke: pohoda, pohoda, á – vyhliadka, super! Skaly, strmé skaly, strmé balvany, strmé skaly, skaly, strmé obrie balvany. Kombinácia adrenalínu a zábavnosti nám trochu zrazila hrebienok, preto sme sa na Aymerigalls vrátili hneď ráno nasledujúci deň, hoci sme sa už chceli len presunúť ďalej a nejazdiť.
O regióne Girona sme počuli dávno predtým – a väčšinou len samé oslavné ódy. A sme radi, že fámy neklamali. Obrovské množstvo rôznych trailov, rozmanité podmienky a atraktívne podnebie s miernymi zimami robia z Girony jednu z najlepších lokalít pre MTB v celom Španielsku!
