USAPo ďalšej studenej noci prichádza uplakané ráno a tak sa chtiac-nechtiac posúvame ďalej. Vlastne len kúsok za hranicu Utahu, do západnej časti Colorada, do dnes už legendárnej oblasti Fruita.
► KALIFORNIA - report z prvej časti čítaj tu
► UTAH - report z druhej časti čítaj tu
Fruita je púšť. Nízka vegetácia, osamelé stromy a žiadne veľké hory. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tu nič nie je, ale nenechajte sa oklamať! Začiatky tú nemali ľahké, v mnohom pripomínajú súčasné problémy Česko-Slovenských centier.
Všetko sa ale podarilo urovnať, majitelia pozemkov našli s bajkermi spoločnú reč a dnes je to už viac ako 25 rokov, čo sa tu kopú traily...
Ako prvý trail skúšame "Zippity doo dah" - nekonečný zvlnený singletrack, ktorý nás vedie po hrebeni pieskových dún, ako beduín svoje ťavie stádo. Jednoduchá línia a prudké spády nás nútia kričať šťastím, veď pozri video:
Zvyknutí z Európy, kde predpoludním uprostred týždňa traily zívajú prázdnotou, sme zostali zaskočení, keď už o desiatej ráno je na trailoch celkom plnka. Je si ale potreba uvedomiť, že práve september a október je tu top sezóna, lebo v lete stúpajú teploty aj k 45tim stupňom a to bajkovať moc nedá.
Amíci to ale berú hopom, na trailoch sa ženú, vôbec nezastavujú, do kopca dupú čo stačia a potom sedia na parkovisku pri autách, pokojne hodinu, dve a debatujú. My to máme opačne, zastavíme radšej na trailoch, ľahneme si na chrbát a pozorujeme letiace oblaky. Ono je to v podstate jedno, hlavné je, že výjazd končí úsmevom.
Skupina o niečo ťažších trailov vystupujúci pod spoločným názvom Kokopelli, je namotaná okolo kaňonu rieky Colorado, ktorá sa trikrát stáča v údolí pod nami.
Na pláňach sa pásli stáda kozorožcov a v teréne začali dominovať roztrúsené skaly. Bránou k trailu "Horsethief" bol asi 100 m dlhý technický zjazd s veľkými dropmi a balvanmi, ktoré zamotali hlavu nejednému borcovi. Veľa chalanov postávalo okolo, hľadali správnu stopu a vždy jedného hecovali - ale zísť sme to nevideli žiadneho. Až doma, na videu.
Krátka stopáž dovoľuje prejsť obe dve lokality, takmer nakomplet, za jeden deň. My sme si ale spravili čas a motali sa tu dni dva, hlavne preto, že prvý deň sme pol dňa zabili presunom a ešte nám aj nevečer pršalo. Preto sme odjazdili prakticky všetko, čo sa tu odjazdiť dalo.
Vo Fruite to bolo, okrem už spomenutého Zippity doo dah ďalších 10 - 12 trailov a v lokalite Kokopelli sme zvrtli asi 4 - 5 kúskov. Ak by som to mal celkovo nejako triezvo zhodnotiť, traily neurazia, ale ani ani nie sú tým, na čo z USA najradšej spomíname.
KEMPOVANIE V USA - Keďže sme nechceli byť ničím a nikým obmedzovaní, spali sme v stane pri aute. Na to aká obrovská je USA krajina, tak bol niekedy dosť veľký problém nájsť normálne miesto. Pozemky boli oplotené a ľudia na kempovanie mimo vyznačených miest extrémne citliví. Oficiálne kempovacie miesta (nepliesť si s kempingom) sú iba v NP, alebo National Forests a dajú sa rezervovať vopred na webe recreation.gov. Cena sa pohybuje okolo 20 $ za stan / kamper. Sú vyznačené v každej mape, ale pokiaľ k nim neprídete, neviete, či sú spoplatnené, alebo nie. Napr. tu, vo Fruite boli kempovacie miesta za mestom zadarmo, ale v Moabe by sa za ne malo platiť. Ak sa poplatkom chcete vyhnúť, stačí miesto opustiť pred siedmou, ešte skôr, ako príde správca a začne vyberať poplatky :)
Po noci strávenej v stane na parkovisku nás spolu s kanadským párom, ktorý sem išiel dodávkou štyri dni až z Britskej Kolumbie, vyzdvihuje miestny shuttle. Mierime na trail s názvom "The Ribbon" a vývoz stál 10$ na osobu.
Hneď na úvod nás dostala obria ale fakt mega obria, možno 700 metrov dlhá, skalná doska. Letíme dole, prsty kŕčovito zvierajú riadidlá, cez piesok, šutre, skaly, dropy až do ústia kaňonu.
Plynule prechádzame na ďalší trail - "Free lunch" s vražednými skoky a freeride sekciami. Naň nadväzuje už nie tak obtiažny "Holy Cross" tancujúci medzi skalami, často len na šírku riadidiel.
Do týchto lenivých tónov sa však po chvíli začne miešať naliehavé bubnovanie dažďových kvapiek. No čo, pol dňa pauzy nám len prospeje, kupujeme obrovský steak mäsa a napchávame sa do prasknutia.
Amerike sa dá vyčítať veľa vecí, ale nie obyčajní ľudia. Každý kto nás počul sa medzi sebou rozprávať, sa okamžite zaujímal odkiaľ sme. Cyklisti poznali Sagana, ostatní, keď už nič iné, aspoň Európu.
Keď sme výlet pripravovali, Colorado sa nám pozdávalo hlavne pre svoju rôznorodosť. Aby nás tie púštne traily neprestali čoskoro baviť, mali sme v pláne vyraziť do Skalistých hôr /Rocky Mountain/, pod štvortisícovky, za úplne iným jazdením. Lenže ako nám Kanaďania, čo s nami išli ráno vývozom hovorili, že zima tento rok dorazila veľmi skoro, čo potvrdila aj správa od miestnych, ktorá mi pípla tesne pred naším odchodom do Crested Butte: "v noci napadol sneh, sezóna skončila, nejazdite..."
Osud je občas nevyzpytatelný a hoci je Amerika obrovská a možností je tu fúra, Rocky Mountain sú len jedny. Tak snáď nabudúce...
Skvelou náplasťou na boliestku nám bol východ slnka pri skalných monumentov v slávnom Monument Valley, na ceste, kde skončila aj bežecká púť Forresta Gumpa. Naše ďalšie kroky smerujú do Arizony, kde už dúfame v teplejšie počasie. Splní sa to, nesplní? Nenechajte si ujsť pokračovanie...
