TalianskoSú dve hodiny ráno a ja ani za svet nemôžem zaspať. Knižka ma nebaví, a tak namiesto pozerania do plafónu, beriem do ruky telefón a surfujem oceánom internetu. Prechádzam stránku za stránkou, keď ma zaujme séria fotiek z alpského hrebeňa, ktorú dopĺňa približne takýto text: Si bajker, ktorému imponuje náročný alpský terén? Nebojíš sa šliapať do kopca, alebo niesť bajk na chrbte, aby si sa dostal k tomu najlepšiemu jazdeniu? Tak príď do údolia Aosta, pretože je len málo miest, kde v Európe zažiješ lepšie jazdenie!
Keď sa to tak vezme, úplne každé alpské stredisko láka návštevníkov na podobné, veľkohubé vyhlásenia, od singletrailových rajov, cez jazdenie vášho života, až po nirvánu a kdesi, čosi. Ale aj tak ráno ukazujem Dašene fotky, ktoré ma zaujali a z jej úsmevu usudzujem, že je rovnako nadšená ako ja. Aj takto, netradične, sa môžu zrodiť plány na letnú dovolenku, nie pri tradičnom pive, ale v posteli, o druhej ráno...
Údolie Aosta je, rozlohou, počtom a hustotou obyvateľov, síce najmenším talianskym regiónom, ale zato sa môže pýšiť jedinečnou panorámou najvyšších alpských vrcholov. Na jednej strane sa na slnku trblieta biela čiapka najvyššej hory Álp, Mont Blanc /4 810 m/. O niečo ďalej pyšne stojí slávny Matterhorn /4 478 m/ s charakteristickým, pyramídu pripomínajúcim tvarom a po jeho pravici sa vyníma Monte Rosa /4 634 m/, druhá najvyššia hora Álp. No a nakoniec, Gran Paradiso /4 061 m/, jediná štvortisícovka, ktorá sa celá nachádza na talianskom území. Tieto alpské giganty už po desaťročia lákajú do údolia Aosta kŕdle turistov, ktorých topánky za sebou zanechali sieť dobre vyšliapaných turistických chodníkov - z čoho dnes pochopiteľne profitujú aj bajkeri, ktorým sa tak ponúkajú nekonečné možnosti na jazdenie. A to som ešte nespomenul tri bikeparky, na tratiach ktorých, sa jazdia európske a svetové poháre. Tie slová z úvodu sa teraz už tak veľkohubé nezdajú, že? Tak sa pohodlne usaďte a nechajte sa inšpirovať jazdením na pomedzí troch štátov: Talianska, Francúzska a Švajčiarska.
Päť storočí rímskej nadvlády a strategická poloha na ceste Via delle Gallie k horským priesmykom, kadiaľ už Hannibal hnal svoje bojové slony, zanechalo v meste Aosta pozoruhodné stopy rímskej minulosti. Vďaka tomuto mimoriadnemu archeologickému bohatstvu si Aosta vyslúžila prezývku „malý Rím Álp“. Ak vás architektonické pamiatky, ako víťazný oblúk, divadlo, amfiteáter, krypta alebo nekropola neberú, určite by ste mali ale spozornieť pri inej prezývke, ktorou sa Aosta pýši - Singletrackistan. Tú dostala z dôvodu obrovského množstva prírodných chodníkov, ktoré mesto obklopujú.
Pa_pa, páááá, pa_pa_pa, pa-pa-pa-pa, páááá... hic bude, Cecilko, Václavka řídící ladí do sopránu. Táto slávna hláška z filmu Slunce, seno, jahody dokonale vystihovala celé minulé leto. Už v júni teploty atakovali štyridsiatky a ďalší mesiac tomu nebolo inak. My síce máme radi teplo, ale všetkého moc škodí. Zámer utiecť pred horúčavou do Álp, zakempovať pod vysokými zasneženými kopcami, kde bude, podľa predchádzajúcich skúseností, oveľa príjemnejšie, sa úplne nestretol s realitou. Po príchode nám teplo v Aoste dalo facku cez celú hubu, ako Bud Spencer v najlepších rokoch, pretože na parkovisku pri lanovke sa dalo skôr saunovať, než v pokoji kempovať. Jediné tienisté miesto v dosahu bolo to pod diaľničným privádzačom, tak sme sa na noc utiahli tam. Rovnaká myšlienka, na schladenie v tieni, ale skrsla aj v hlavách miestnych houmlesákov, ktorí si most zvolili ako ideálne miesto na osviežovanie vínom. Cena pod 2 € za fľašku "slušného" vína, nie krabicového ako u nás, je tomu veľmi nápomocná a tak keď sa do jedenástej večer nedalo spať kvôli horúčave, po jedenástej to bolo zase pre spievajúcich houmlesákov. Neviem, čo sa to v ľuďoch potúžených alkoholom prebudí, aké gény, ale všetky národy sveta, naprieč generáciami, spievajú v alkoholovom opojení ľudové pesničky. Vidím to na Slovensku, keď sa nad ránom mladí, skoro ešte tínedžeri, vracajú domov a na plné kolo spievajú "Slovenské mamičky" a to isté, len v bledo modrom, sa konalo v Aoste. Keď je vonku zima, hodíte na seba o jednu deku navyše, ale keď je horúco a auto aj napriek bielej streche hicuje aj v noci, nezostáva nič iné ako zaspávať za zvukov falošného Sarà perchet ti amo, s otvoreným kufrom a s teleskopickým obuškom v ruke.
Medzi nami, utiecť pred horúčavou práve do Aosty, nebol úplne najlepší nápad. Ako sme sa neskôr dozvedeli, Aosta má vo všeobecnosti výrazne teplejšie a suchšie počasie v porovnaní s neďalekými francúzskymi regiónmi Savoie a Haute Savoie. Hrebeň Álp tvorí klimatickú bariéru, preto nie je neobvyklý dážď na francúzskej strane a súčasne krásne slnečné počasie na strane talianskej. S tým priamo súvisí predĺžená mtb sezóna, ktorá začína už koncom apríla a na južných svahoch hôr, môžete dokonca jazdiť pokojne aj v zime - sneh tu nebude, alebo len minimum.
Priamo z Aosty sa gondolou dostávame do dedinky Pila, kde začína miestny bikepark Pila, veľmi obľúbený hlavne medzi zjazdármi. Pila bola prvým lyžiarskym strediskom v západo-talianskych Alpách, ktoré sa v lete zameralo na horských cyklistov a začalo s výstavbou bikeparku. Okrem toho má veľmi dobrú povesť, pokiaľ ide o údržbu tratí. Tie sú väčšinou rýchle, plynulé a veľmi prašné. Príliš technických prekážok tu nenájdete, trailbuilderi naplno využili prirodzený ráz kopca, takže stačí iba popustiť uzdu svojej túžbe po rýchlosti a užiť si patričnú dávku adrenalínu.
Najväčším technickým "monštrom", so schopnosťou vyzvať aj tých najlepších jazdcov na súboj s časomierou, je stará downhillová trať svetového pohára - strmá, rýchla, plná kameňov, bola vítaným spestrením k hladkým trailom. Nás ale najviac nadchol Desarpa trail. Už len tie čísla – štart v 2 705 metroch nad morom, 15 km dĺžky a 2 200 výškových metrov zjazdu! Hladké flow sekcie na otvorenom hrebeni, kde sa za vami dvíhajú kúdoly prachu, striedajú technicky náročnejšie pasáže v lese plnom šutrov a koreňov. Keď sme si k trailu v hornej časti pridali obľúbený hrebeňový Couis trail, s útulňou a epickými scenériami, dostali sme jednu z najdlhších a najlepších, nielen miestnych mtb chuťoviek. Väčšina bajkových fotiek z Aosty, je práve z tohto hrebeňa. Okrem Desarpa trailu, z neho vedie, tiež veľmi podarený trail Col du Drinc Epinel, ostro zarezaný v exponovanom teréne plnom nalámanej bridlice, kde väčšie zavrávoranie môže skončiť nedobrovoľným basejumpom do priepasti.
Prezývku Singletrackistan si Aosta nevyslúžila len tak pre nič, za nič. Jej najväčším bohatstvom sú bezpochyby vysokohorské terény s panoramatickými chodníkmi, ktoré sa z hôr rozliezajú všetkými smermi ako chápadlá obrej krakatice. Najvyhľadávanejší z nich je Banzai trail. Tento jedenásť kilometrový majstrštyk, pred ktorým ostatné traily blednú závisťou, si treba ale zaslúžiť. Celý okruh začína v dedinke Cogne a má 31 kilometrov. Matematici pochopili, dlhočizné, dvadsať kilometrové stúpanie v horúčave bolelo, preukrutne bolelo. Najskôr po bielej šotoline, ktorá v štyridsiatich stupňoch odrážala slnečné lúče a my sme sa grilovali ako mačka na rozpálenej plechovej streche, so záverom po čiernom stúpacom traily, až do Passo d'Invergneux /2902m/, kde Banzai začínal.
Nebolo to posledné a ani najdlhšie sedlo, ktoré sme mali to leto vyšliapať (z Aosty sme si to namierili najskôr do Courmayeuru pod Mont Blanc a potom do Serre Chevalier, kde sme na našich endurách vyšľapali na Col du Granon), ale to sme ešte netušili. Čo sme tušili na 100pro bol fakt, že týmto galejám sa dalo vyhnúť, keby sme si zaplatili vývoz, podobne ako množstvo ďalších bajkerov, ktorí sa na nás usmievali spoza okienok pendlujúcich jeepov. Samotný trail nie je nijako technicky náročný, príjemný flow dopĺňajú dych vyrážajúce výhľady na okolité hory, napr. Gran Paradiso /4061 m/, ale zato je veľmi, veľmi zábavný. Jasne to dokazuje aj počet fotiek, ktoré z neho máme! Kto by zastavoval, keď chodník samotný je odmenou, darčekom a zadosťučinením, že sme ten výstup zvládli s gráciou. No bez nadávok to úplne nebolo, ale všetko zlé nám z hláv vyvial vietor.
Pre Aostu sme si najivne vyčlenili iba tri dni, čo bolo veľmi málo. Prírodných chodníkov je v ponuke množstvo a väčšina zahŕňa šliapanie mimo lanovky s dlhými návratmi. Okrem Banzai trailu nás ešte očaril trail okolo malého horského jazierka Lago di Chamolé, cez úzky hrebeň Col Replan, s dvoma gigantmi, Mont Blancom a Matterhornom, na obzore.
Dokonca aj takto z diaľky pôsobia oba kopce monštruóznym dojmom. Pri obede na jednej zo skál, sa púšťame do debaty s dôchodcami z Dánska. Pani chodí do Aosty roky, za bratom, ktorý sa sem priženil, ale také sucho ako tento rok nepamätá. Nepršalo už niekoľko mesiacov, snehu tiež bolo poskromne a voda jednoducho nie je. Studne, ktoré vyhĺbili ešte Rimania vyschli a obyvatelia majú nariadené vodou šetriť. Smutná, odvrátená strana globálneho otepľovania sa nepáčila ani ich psovi, ktorému naše bicykle nahnali takú hrôzu, že bol na neudržanie a my sme sa s nimi museli ukryť pod kamenný zráz, aby nás nevidel.
Aosta má ohromný mtb potenciál, ktorý si ale treba vykúpiť potom a krvou, a preto sa sem určite ešte vrátime na dlhšiu dobu a rozhodne, keď nebude taký hic…
PS: z Aosty sme si to namierili do Courmayeuru pod Mont Blanc a pred Aostou, sme boli pre zmenu pár dní zastavení pod Matterhornom, v Breuil - Cervinia!
