TalianskoPrvú časť tohto tripu sme strávili na trailoch v Aoste. Report nájdete tu: Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy
Podobne ako už spomínaná Breuil-Cervinia, ležiaca pod Monte Cervinio, aj náš ďalší mtb cieľ má svojho skalnatého maznáčika. Courmayeur sa totiž rozprestiera priamo na úpätí Mont Blancu, presne na opačnej strane ako francúzske Chamonix. Keby medzi sebou súperili dedinky Courmayer a Breuil-Cervinia "ktorá má väčšieho", tak Courmayeur by vyhral o 400 metrov. Keď sme prvýkrát stáli na parkovisku tvárou v tvár najvyššej hore Álp, siahajúcej vysoko do nebies, vzbudila v nás nemý úžas. Skoro 50 km dlhý masív pokrytý ľadovcom s celoročnou bielou snehovou čiapkou, od ktorej sa odrážali lúče slnka, sa však pomaly topí, preto nemožno spoliehať na to, že výška, do ktorej sa Mont Blanc momentálne vypína /4807 m/, zostane navždy rovnaká.
Courmayeur samotný nemá bikepark, ani traily prístupné lanovkou. Je to miesto určené pre bikerov, ktorí sú ochotní vycediť trocha potu na to, aby zažili snáď tie najzaujímavejšie backcountry singletracky v Európe. Všetko podstatné sa v Courmayere odohráva v dvoch odlišných údoliach, Val Feret a Val Veny, ktorými prechádza jedna z najpopulárnejších diaľkových turistických trás v Európe - Tour Du Mont Blanc /TMB/.
Trasa je vedená ako okruh okolo masívu Mont Blancu s dĺžkou cca 170 km. My sme si síce strihli len veľmi nepatrnú časť z tohto treku, v oboch z údolí po jednom traile, ale zato tie najlepšie pasáže! V údolí Val Feret, ktoré je vďaka odľahlosti a absencii lanoviek ešte stále divoké, sme si z miestneho menu vybrali Balconata trail. Po úvodnej prudkej šotolinovej ceste sa dostávame na klasický stúpavý alpský trail, kde sa dá striedavo šliapať a striedavo tlačiť. Zvolili sme trochu iný nástup ako je obvyklé a tak dlho nestretávame vôbec nikoho. Len svište výstražne hvízdajú, keď nás uvidia prichádzať. Až na poslednom, najnáročnejšom, strmom úseku s terénom sypkým ako piesočné duny, sa prevádzka mierne zahustila. Ale nič to za to, čoskoro po dosiahnutí vrcholu Tete de la Tronche /2584 m/, s bajkami ešte na chrbte, pozeráme na stuhu singletrailu vinúcu sa po hrebeni pod nami, s otvorenou hubou. Priamo pod Mont Blancom sme prvýkrát a tá blízkosť takto majestátneho kopca, nás posadila na riť. Pätnásť minút len žujeme desiatu a bez jediného slova čumíme na tú nádheru.
Polovicu z celkových 22 kilometrov okruhu tvorí zjazd, ktorý práve tu začína. Jazda je vo vrchnej pasáži príjemne plynulá, čo nám dáva možnosť nasávať obrovskú energiu okolitých štítov. Naopak, v spodnej časti, od chaty Bertone, trail hoooodne pritvrdí. Vyšlo to tak, že sme Courmayeur museli zaradiť na víkend a výhľady, v kombinácii so slnečným počasím, pritiahli na chatu množstvo turistov. Stretávať ľudí každých päťdesiat metrov, na skalnatom a technicky náročnom traily plnom prachu, je zážitok, ktorý by sme pokojne oželeli.
Tak, ale vyšlo to takto, takže kľučkujeme pomedzi ľudí a snažíme sa, inak výborný trail, užiť aj tak. Podobne, ako na prírodných trailoch vo Švajčiarsku, sú od chaty Bertone naprieč trailom nastavané kamenné bariéry na odklon tečúcej vody. Niektoré sú nízke, takže o nich ani neviete, ale niektoré majú aj 20 centimetrov na výšku a je potrebné ich preskočiť bunny hopom. Povie sa to ľahko, ale na zdieľanom turistickom chodníku plnom turistov, je niekedy problém dosiahnuť potrebnú rýchlosť na takýto jump. Doplatila na to samozrejme Dašena, ktorá pred zrakmi, snáď pätnástich prizerajúcich turistov, štrajchla kľukou pedálu o jeden z priečnych kameňov a s premetom cez rajdy, si ustlala v prachu. Pre bajkera úplne bežný pád, akých za sezónu absolvuje niekoľko. Nechcem povedať desiatky, ale jednoducho niekoľko. Opráši sa, zoberie bajk a pokračuje ďalej. Ale tým, že na to pozerali obyčajní muklovia - ľudia, ktorí nemajú ani kvapku bikerskej krvi, zdesenie bolo na svete. Dašenu prišlo ratovať hneď niekoľko z nich a než som zastavil a vrátil sa späť, už mala na ruke nalepenú náplasť, snickersku na prilepšenie a odporúčanie, aby z bicykla zosadla a už nepokračovala. O to väčšie bolo ich prekvapenie, respektíve zdesenie, keď si bicykel vytlačila o dvadsať metrov naspäť a na druhý pokus ten zákerný šuter ladným bunny hopom preskočila. Na záver, miesto dojazdu do Courmayeuru po širokej zvážnici, ešte kúsok stúpame na trail, ktorý nesie jasnú pečiatku doby kedy vznikol - Fuck the covid!
Neviem ako je to vo francúzskom Chamonix, ležiacom na opačnej strane Mont Blancu, ale v Courmayueri panuje zase ten povestný taliansky mámvpičizmus. Problémom nie je ani vjazd autom do údolia, ktoré sú inde hermeticky uzavreté, ani voľné kempovanie na parkoviskách na okraji dediny. Možno je to aj tým, že Courmayeur nemôže, čo sa týka popularity a obľubenosti so Chamonix súperiť. Tak sa snažia lákať na rôzne ústupky. Nám kľud nevadí, väčšina parkovísk je opustená, idylku nám trocha znepríjemnil akurát veľmi snaživý pracovník zberných surovín, ktoré s parkoviskom susedia. Ešte plný síl sa, v pondelok ráno o šiestej, rozhodol presýpať sklenený odpad z jedného kontajnera do druhého. Našťastie ho to za pol hoďky prestalo baviť a po raňajkách pod bielou horou /Mont Blanc, taliansky Monte Bianco - Biela hora/, sa vydávame presne na opačnú stranu ako včera, do údolia Val Veny. Zanechať stopu na prašných trailoch a stratiť sa v neskutočnej prírode.
Val Veny je ešte divokejšie ako Val Feret a ponúka pohľad na neuveriteľne zubaté Aiguille de Peuterey, rastúce medzi ostatnými vrcholmi ako hlava na širokých ramenách. Úvodné kilometre striedavo tlačíme a striedavo sa kocháme horami po ďalšej zo sekcií TMB /Tour Du Mont Blanc/. Je pondelok a je to poznať aj na počte ľudí. Tých s veľkým báglom, stretávame už len pár, ale aj tak v stúpaní sledujeme, či sú rýchlejší pešiaci s naloženými batohmi, alebo bajker tlačiaci bicykel. Vychádzalo nám to približne narovnako, pretože na vrchole Arp Vieille, sme si svorne vydýchli my aj oni.
Koniec stúpania znamená začiatok trailu a na vrchole Arp Vieille začínajú traily dva. Prvý je ľahší, cez jazero Checrout, ktoré je veľkým lákadlom, pretože keď je jasno, tak sa v ňom odráža Mont Blanc. Nasledovaný čierno značeným trailom "Col Checroui", ktorý bol ale v prostrednej časti zničený výstavbou novej zjazdovky a to pokazilo celkový dojem, ktorý z nás po dojazde už nevyprchal.
Obe údolia, ako Val Feret, tak Val Veny, sú dostupné autom, takže namiesto zbytočného šliapania asfaltu, volíme návrat busom /v lete jazdí až trikrát za hodinu/ a skúšame aj druhú alternatívu z vrcholu Arp Vieille, ale ani tá, okrem monštruóznych výhľadov na Mont Blanc, sa kvalitami trailu z predchádzajúceho dňa, nemôže rovnať. A tak opúšťame Courmayeur, ktorý už v 18. storočí učaroval bohatým aristokratom pre mimoriadnu kulisou hôr a klimatické kúpele a mierime do posledného zo štvorlístka stredísk, kde nám ešte platí zo začiatku zakúpená karta. Do nášho obľúbeného enduro raja v La Grave ❤️
