SlovenskoSiahodlho popisovať legendárnu hrebeňovku Martinskými hoľami, so zjazdom po zelenej do Turia, nemá veľmi cenu. Je to slovenská AM klasika. Kto bol, musí mi dať za pravdu, kto nebol, ten po absolvovaní tiež prikývne. Dôvod, prečo píšem tento report, je záver po fungl novej turistickej značke, ktorá predlžuje singlové jazdenie a teda aj pôžitok z návštevy Martiniek...
Je koniec augusta, trochu priskoro na babie leto a trochu neskoro na úmorné horúčavy. Okolo šiestej podvečer vyrážame z Kuneradu, na konci dediny ešte naberáme chladnú vodu a vzápätí odkrajujeme prvé kilometre.
Postupujeme pomaly, necelých 9 km a 950 výškových na hrebeň, s plnou poľnou, dá zabrať. Okrem foto výbavy nesieme aj spacáky, na noc chceme zostať, v dnes už bývalom - „Grandhoteli Partizán“.
Zrazu sa na 50 metrov mihnú štyri tiene, vyplašené našou prítomnosťou. Srnky, myslím si. Keď však sledujem ich pohyb, farebne mi to nesedí a vzápätí oľutujem, že som nevytiahol foťák. Žiadne srnky, svorka vlkov! Kľučkujú medzi popadanými stromami, posledný zastaví a obzrie sa. Na malý moment sa nám stretnú pohľady, jemu viac netreba, hop hop a je preč. Ešte hodnú chvíľu neveriacky stojím a teším sa z tohto stretnutia. Už len rys a bude moja zbierka stretnutí so slovenskými šelmami kompletná...
Na hrebeň prichádzame presne so západom slnka. Odtrhneme si pár čučoriedok a vyvalení v tráve počkáme, kým úplne zapadne.
Útulňa „Grandhotel Partizán“ je dnes už minulosťou. Spolu s Dašou sme tu strávili niekoľko pekných večerov a ani tento nebol výnimka. O to viac zamrzí, že požiar, možno po neporiadnych návštevníkoch, možno založený úmyselne, zničil toto jedinečné miesto. Bude to chcieť veľa snahy a aj financií, aby útulňa zasa fungovala. Našťastie sa aj na Slovensku nájde dostatok ochotných ľudí, ktorí zorganizovali verejnú zbierku na jej obnovu. Tak im niečo prispej, nech sa dielo podarí.
Pôvodný zámer – stihnúť východ slnka už v sedlách nevyšiel celkom podľa predstáv. Nevadí, slnko nad hlavami, v údoliach plaziaca sa inverzia a vedomie, že máme pred sebou celý hrebeň, sú zárukou dobrej nálady.
Cez subalpínske lúky, naspäť na úzke cestičky kľukatiace sa v kosodrevine. Míňame celú plejádu pracujúcich čučoriedkárov a tešíme sa na to, čo má prísť.
Pre peších tri hodiny bolesti kolien, pre bajkerov deväť kilometrov zábavy, deväť kilometrov dolu kopcom!
Na Slovensku je iba málo panoramatickejších trailov, ako po tomto bočnom hrebeni. Pod nami Žilina a v diaľke Kľak, Suchý, Veľký Kriváň, pri dobrej viditeľnosti aj Babia hora - všetko ako na dlani...a pred nami lajna, o ktorej bajkeri snívajú vlhké sny.
Toto to s nami robí – úsmev od ucha uchu a totálna eufória. Endorfíny ma nútia ísť na hrane, pustiť brzdy – veď čo sa môže stať. Je to ale zradné, vyjazdené rigoly nemajú zľutovanie, stačí chvíľka nepozornosti a už sa váľam v čučoriedkach. Našťastie som padol do mäkkého, aspoň vychladnem.
Medzitým zašlo slnko a od západu sa začínajú blížiť čierne mraky. Posledné dve vyhliadky predtým, ako sa ponoríme do lesa.
Za Skalkou sa široká dvojstopá zvážnica postupne premenila na úzky singel, plný koreňov a kameňov. Niektoré pasáže sú prudké a technické, iné zasa točivé a hladké. Nechýba ani pár umelých skokov cez popadané stromy...
Takto to ide až k rozcestníku Pod Ostrou, na ktorom náhodou objavujeme novú modrú značku, smerujúcu tak isto do Turia. Vraj je vyznačená od polovice roka 2014. Jej prítomnosť nás prekvapila, do dnešného dňa nie je táto nová – modrá - turistická značka zaznačená ani na mape českého Cykloserveru. Skladám batoh a idem na prieskum. Vyzerá to prudko singloidne, konštatujem s úsmevom, keď sa po pár minútach vraciam.
Úzka cestička, vrstevnicového charakteru, nás vedie totálne opustenou krajinou. Vždy rád objavujem nové miesta, je to pre mňa akási pridaná hodnota k bajkovaniu a hlavný dôvod prečo mám radšej all-mountain, ako bikeparky. Hoci je to miestami dosť zarastené a tráva mi siaha až po....kolená, som rád, že sme sa vybrali práve tadiaľto.
Značka nás traverzom s miernym stúpaním privádza pod vrch Čipčie, kde sa opäť rozdeľuje. Modrá pokračuje priamo na jeho vrchol a žltá ho traverzuje. Keďže začína mrholiť a hlavne sa nám nechce tlačiť bajky na Čipčie, kontrolujeme polohu /chvalabohu za Locus/ a vyrážame po žltej.
Toto rozhodnutie sa ukázalo ako naozaj výborné, som rád, že si Fatra nechala nejaké tromfy aj nakoniec. Úzky singláč v zmiešanom lese trochu pripomína Maríkovské Trailodorado, akurát je podstatne rýchlejší. Osliznuté korene a listnatý podklad v hustnúcom lejaku znásobujú zážitok, posledných pár sto metrov idem prakticky v jednom šmyku.
Povyše dediny Turie, nad kameňolomom, sa obe turistické značky zasa spájajú do jednej. Z Turia sa ešte musíme dostať naspäť do Kuneradu, kde máme odparkované auto. Jedna z možností je využiť cyklotrasu, ktorá je ale typickým príkladom „budovania“ cyklotrás na Slovensku – rozumej pod tým C-čka namaľované na zvodidlách asfaltových ciest. A to sa nám rozhodne nechce. Preto prichádza opäť na rad mapa a hľadanie optimálnej trasy. Cez Poluvsie a Stránske sa po poľných cestách nakoniec dostávame naspäť do Kuneradu.
Tu sa končí naše Malofatranské all-mountain, ktoré opäť raz prekvapilo a prinieslo niečo nové. Malá Fatra je moje najobľúbenejšie pohorie a bude trvať ešte roky, kým objavím všetky skryté zákutia a krásy. Jedno viem ale určite – čím skôr začnem, tým lepšie – lebo hory sú ako ženy - trochu vrtošivé, záhadné a predsa nádherné...
