Podporte nás

Bulharský mtb dezert, časť 3 - Rodopy, Pamporovo, Stará planina

Bulharsko Bulharsko
Naše hodnotenie 6/10
30.6.2017

Prvé dve časti bulhurského tripu sa odohrávali v lokalitách  Vitosha a Borovets bikepark a v pohoriach  Rila a Pirin

Dokúpili sme zásoby piva a jedla a jednou z najkrajších bulharských ciest, ktorá si to razila skrz veľké kaňony do mesta Plovdiv, prichádzame do dediny Mostovo. Slnko už dávno zapadlo, navyše je poriadna hmla, sme uprostred ničoho a tak druhý deň po sebe riešime, kde sa zloziť. Tŕň z päty nám vytrhne tip na "best camping place", ktorý je súčasťou GPX zajtrajšej trasy. Vďaka za tie dary.

Môžu byť tak štyri hodiny nad ránom, keď nás z pokojného spánku vytrhne zvuk naštartovaného motora. Chvíľu počúvam - "veď to je Felda. K*rva veď to je Felda. Bicygle!", prebleskne mi hlavou. V sekunde som vonku zo stanu, v jednej ruke statív, v druhej čelovka. Tak predsa to bola Felda, ale nie naša. Na rovnakom žihadle si to dovalil poľovník, čo išiel na holuby, ako neskôr zistíme...

Ranná hmla sa rozplynula a otvoril sa pohľad na úžasné skalné scenérie všade okolo nás. Niekde som čítal, že v Rodopoch sa žije skromne, ale čisto, pokojne, pomaly a v tejto odľahlej dedine to platí do bodky. Úzkym dreveným mostom cez rieku sa prenášame späť v čase, jednoduché kamenné domčeky v lone prírody pôsobia priamo idylicky.

Na jednej strane je 300 metrov dlhé skalné plató Belintash a na druhej zaujímavý útvar - Karajov Kamyk. Celý deň pred nami, tak prečo nevidieť oboje?

Tri kiláky tlačenie a stojíme na hrane úbočia, ktoré sa prudko prepadá do hlbokého údolia. Jedna broskyňa, kúsok čokolády, utiahnuť chrániče a rovno to posielame dole. Zjazd po obrovských kamenných blokoch pripomína "Rychlebskú veľrybu". Jedna strieda druhú a je to. Sme späť na križovatke, čaká nás druhý bod programu, Karajov Kamyk.

Začiatok vyzeral sľubne, ale pokračovanie je na hony vzdialené pôvodným predstavám - sklon terénu a prašný podklad urobili z výstupu totálny očistec! Magorina najvyššieho rangu - lezieme po štyroch, najskôr dostať hore môj bajk, potom to absolvovať celé ešte raz s Dašiným. Než staneme tvárou tvár Karajovu Kamyku, mám toho plný zuby a ešte trocha viac.

Kúsok pod vrcholom v tieni sedí bača a stráži kone. Niektoré sú osedlané a mne nenapadlo nič lepšie, než sa ho opýtať, či sa môžem zviesť. Že to neviem? No a čo, veď to nemôže byť také ťažké.

Päť minút na koni, síce ťahanom za uzdu, ale predsa na koni, mi vliali do žíl novú energiu - ale cesta späť je sklamanie! Namiesto úzkeho singláča - široká zvážnica. Za všetku tú drinu! Nasrať!!! Teraz už viem, že prekladať /a následne sa snažiť pochopiť/ bulharské články cez "translator" nebol najlepší nápad. Aspoň, že záverečný úsek stál zato. Koniec dobrý, všetko dobré.

Neskôr, keď sedíme pri stane a zbierame sily na ďalší deň, prichádza poľovník z rána a nesie nám holuba. Vraj za to, že nás zobudil. Pozeráme na seba s Dašou, že čo s ním? Šklbať a piecť holuba vs. špagety, ktoré sú hotové za pár minút? Voľba bola jasná ...

Pamporovo velopark

Nový deň, nová lokalita. Na to, že je nedeľa a sme vo vyhlásenom stredisku, je tu mŕtvo. Ale fakt mŕtvo. Tábor rozkladáme v lese, neďaleko hotelov a ani nevieme ako, pomaly nás pohltila tma. Až taká, že kúsok od ohňa nevieme nájsť auto a čelovky sú samozrejme v ňom :D

O deviatej ráno, celí natešení, stojíme pred pokladňou. Kupujeme celodenný bikepass za 22 leva /11 €/ a hneď úvodná červená lajna s názvom "Malina", nás posadila na prdel. Hravé enduro s množstvom koreňov a kameňov je o level vyššie, než všetky trate v Borovetskom bikeparku. Nastavenú latku drží aj "Flow" - tri kilometre klopeniek a skokov zakončené parádnym wallridom bavia. Fakt že hej.

Na druhú stranu kopca vedie najdlhšia trať, s rovnakým názvom ako jazero, pri ktorom končí - Smolyan. Úzka lajna s prírodným charakterom to rozbaľuje pozvoľna, len postupne pribudnú aj ťažšie sekcie.

Najväčšiu skúšku nám ale opäť pripravila stará drevená lanovka. Kým Daši pomohli naložiť bajk dvaja lanovkári, na mňa akosi zabudli a tak mi v tom asi sekundovom intervale pri nástupe nezostalo nič iné, len sa posadiť a bajk 20 minút držať v náručí. Kopec nebol taký dlhý, ale lanovka išla slimačím tempom, až som chcel miestami vystúpiť, lebo som si myslel, že stojíme...

Ešte pár krát otočíme najzaujímavejšie trasy a krátko po piatej, keď vypli lanovku, to balíme. Nikde nikoho, za celý deň sme stretli jedného bajkera. Stredisko žije hlavne v zime, čo je škoda...

Stará Planina

Po noci strávenej na rovnakom mieste v lese, smerujeme na posledný štand. Stará Planina je najmohutnejšie bulharské pohorie - tiahne sa takmer celú krajinou v dĺžke 560 km. Je jasné, že mtb cieľov v tak rozsiahlom pohorí bude nespočet. My sme si, vzhľadom k našej predchádzajúcej polohe, vybrali zaujímavý hrebeň, s 2198 metrov vysokým vrcholom Vežen.

Pod vrcholky kopcov sme tenkou cestou dokľučkoli až večer. Parkujume na lúke s výhľadom na náš cieľ, cez ktorý je prevesená hmla ako bielizeň na šnúre. Sedem hodín večer, zapíname zipsy na spacáku. Ešte jedna pusa na dobrú noc a tma.

Tak ako sa išlo skoro spať, tak sa aj skoro vstáva. Slnko práve vyšplhalo nad hrebeň a my sa mu vydávame naproti. V batohoch stan, spacáky, trochu jedla a v hlavách túžba po dobrodružstve.

"Na vrchol? Žiadne caviky, treba ísť kolmo hore. Tadiaľ to budete mať najlepšie", kreslí nám bača líniu palicou do vzduchu. Hádžeme bájky na chrbát a stúpame, a stúpame a stúpame. Po pár hodinách nás obklopilo ticho a to nikdy neveští nič dobré. Vežen je od obeda v hmle, sklon nabral na intenzite, tlačiť sa kvôli tráve a kosodrevine už nedá, takže len nosiť. Spolu s ťažkým batohom je to fakt výzva. Hlavne pre Dašu, bajk a batoh vážia tretinu jej hmotnosti...

A bude horšie! Teplota klesá, prší, oblačnosť zaliala všetko okolo nás a my ako slepci stúpame priamo do jej gágora. Mám pocit, že bez navigácie by sme tu mohli blúdiť aj pol dňa. Nemá to cenu, počkáme do rána.

To najlepšie nakoniec?
Poznáš to, ako sa v noci vyjasní a ráno je obloha modrá? Tak toto nebol ten prípad! Od večera to išlo z kopca, vietor poriadne nabral na intenzite, kolíky v podklade vôbec nedržali a tak sme sa každý v inom rohu, snažili udržať stan stabilný. 

S príchodom rána sa na tom nezmenilo ani hovno. Ale ba, čosi predsa len. Okolo deviatej sa oblačnosť stratila a konečne vidíme kde sme - stanuje snáď sto metrov od vrcholu! Vežen, konečne ťa máme. Na tohto high-five placáka bol sakra dôvod! A že pár kríz bolo? Jasné. Tie najlepšie zážitky sa nerodia ľahko, ale námaha je časom zabudnutá a zostáva len sila okamihu.

Stará Planina je krásna a rozhľad fascinujúci. 

Dramatické oblaky lenivo plávajú, pohupujeme sa hrebeňom raz hore, raz dole a ako strácame výšku, mení sa aj charakter prostredia. Horské lúky, les a nakoniec suchá krajina, kde nám nad hlavou krúžia orli. Čistý western.

Rozháňame kravy, zdrháme pred psami čo ich strážia a pripomíname si, prečo sme vlastne tu. Zábava a radosť!

Takto lenivo a pokojné končí náš trip po Bulharsku, dva týždne cestovania a jazdenia dali peknú bodku za skvelým letom. Bulharsko môžeme s kľudným svedomím odporučiť každému, kto si chce užiť parádnu bajkovačku a kúsok dobrodružstva v neokukaných lokalitách. Stále je čo objavovať ;)

PS: aby sme sa cestou domov náhodou nenudili, na dialnici v Srbsku nám v plnej rýchlosti /rozumej niečo okolo 90 km/ prestali svietiť svetlá. Samozrejme v noci. Našťastie zjazd bol blízko, vedľa zjazdu pole a tak sme napísali novú kapitolu, za ktorú by bol rád aj J.D.Salinger - kto spí v žite... 

Páčil sa ti článok? pošli ho do sveta

Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri
Zona Zero - pyrenejský klenot Zona Zero - pyrenejský klenot

Zona Zero - pyrenejský klenot

Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu? Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu?

Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu?

Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy

Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy