Podporte nás

FÍNSKO - nekonečná sloboda, soby a traily za polárnym kruhom

Fínsko Fínsko
Naše hodnotenie 6/10
6.9.2020

Leto si takmer podáva ruku s jeseňou a Sépiák, náš VW Transporter, prerobený na minimalistický dom na kolesách, nás netrpezlivo vyzerá na parkovisku. V jeho útrobách už spočíva hromada jedla, dva bajky a všetko potrebné vybavenie, aby sme boli päť týždňov sebestační a v drahej Škandinávii kupovali len to najnutnejšie minimum.

V hlavách sa ozývajú spomienky na leto 2012, kedy sme sa s Dašenou po kolená v snehu, predierali najväčšou náhornou plošinou celej Európy - nórskou Hardangerviddou. Sen o 140 kilometrov dlhom prechode nám ale severská divočina roztrhala na kusy, keď na nás uprostred leta zoslala vytrvalý dážď so snehom, nepríjemný vietor a v noci teploty klesajúce hlboko pod nulu. Aby sme v našich letných spacákoch neklepali kosu, kúrime si v stane varičom. Takto neslávne prebehlo naše zoznámenie so severským letom a pretože máme radšej teplo a slnko, muselo uplynúť dlhých sedem rokov, aby sme sa na sever Európy rozhodli vrátiť.

Náš plán sa tento rok začal rodiť ale o dosť skôr, než klasických pár týždňov vopred. Vlastne už začiatkom roka, pretože sme si Dašenou povedali, že keď do Škandinávie, tak rozhodne nie pod stan a hlavne poriadne, so všetkým čo k tomu patrí! Znamelo to vyraziť zo Slovenska cez Poľsko, Litvu, Lotyšsko a Estónsko do Fínska za polárny kruh a potom striedavo Nórskom a Švédskom späť domov. Päť týždňov, polnočné slnko, prírodné trialy, bikeparky a ak sa pošťastí - možno aj polárna žiara.

To bol náš plán, ku ktorému nám ale chýbala jedna zásadná vec - auto v ktorom by sa to celé dalo absolvovať! Naša Felicia Gusto, ktorú si možno pamätáte z predchádzajúcich reportov definitívne doslúžila, čo nám otvorilo cestu k splneniu si dlhodobého sna o vanlife. Chceli sme niečo malé a nenápadné, ​​ale dosť priestranné pre dvoch ľudí a dva bicykle. Tým pádom nepripadal do úvahy karavan ani veľká obytka. Klasický osobák by nám zase neposkytol požadovaný komfort. Preto sme celú jar strávili po autobazároch a neskôr v dielni svojpomocnou prestavbou na "obytňák", s hlavami plnými snov o skvelom severskom dobrodružstve...

Ako sme si auto prerobili, to si prečítajte v samostatnom článku tu → AKO SME SI PREROBILI DODÁVKU NA MTB VANLIFE A KOĽKO NÁS TO STÁLO

Poľsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko

Nočný prejazd Poľska rozsekla ešte zastávka v čerstvo otvorenej poľskej lokalite "Szczyrk Enduro Trails", kúsok za slovenskými hranicami. Volanie severu, nových krajín, slobody a zážitkov muselo počkať. Aj tak sme Szczyrk mali po ceste a dlhých 2600 kilometrov do prvého cieľa, sme sa rozhodli trochu si osladiť. A aké to v Szczyrku bolo? Kompletný report si môžte prečítať tu → SZCZYRK ENDURO TRAILS - ZÁVIDENIAHODNÉ JAZDENIE S OBROVSKÝM POTENCIÁLOM A INVESTORMI ZO SLOVENSKA

Po štyroch dňoch sme dorazili do estónskeho Talinu, ktorý delí od fínskych Helsínk len 80 km široký záliv a tak nie je divu, že každý víkend je estónska metropola pod paľbou fínskych nájazdníkov holdujúcich alkoholu, ktorý je v Estónsku o polovicu lacnejší.

FÍNSKO - nekonečná sloboda, soby a traily za polárnym kruhom

Autá, k prasknutiu naložené kartónmi piva, nie sú na trajekte ničím výnimočným. Po vylodení za oknami prebieha stále dookola ten istý scenár - les, jazero, les, les, jazero. Síce sme sa zo začiatku radovali z každého metra, každého stromu, bociana a každého jazera, ale aj ten najkrajší roadtrip, keď je to stále to isté, sa časom omrzí. Nám určite. A sever Poľska, Litva, Lotyšsko, Estónsko a prakticky celé Fínsko si boli podobné ako vajce vajcu.

Severný Karibik a nekonečné lesy

Jedinou výnimkou je len pobrežie Baltského mora, ktoré sa, nie márne, prezýva "severný Karibik".

Fakt nádherné piesčité pláže ale zabilo 14 stupňov na teplomere a k tomu nepríjemný severný vietor. Inak stále rovná cesta a po oboch stranách monotónna, do nekonečna sa ťahajúce lesy. Jednoducho sme to už bez bajkov nemohli vydržať, preto sme sa rozhodli zajazdiť si na prvom mieste, ktoré nám prišlo pod ruku.

Proste sme pozreli do mapy a vyrazili. Názov miesta si nepamätám, ale napodiv to vôbec nebolo zlé. Úzkou cestičkou sme vkĺzli do lesa plného machom pokrytých stromov a balvanov, a za chvíľu sme boli ako znovuzrodení a mohli dokončiť zvyšnú časť presunu.

FÍNSKO - nekonečná sloboda, soby a traily za polárnym kruhomFÍNSKO - nekonečná sloboda, soby a traily za polárnym kruhom

Fínsko

Prvá poriadna cyklo zastávka nás čakala až v najsevernejšom bikeparku na planéte - Bikeparku Levi, ktorý leží v Laponsku, vysoko za polárnym kruhom. Aj Santa Claus býva o dosť južnejšie. Čistá príroda, ticho a nekonečný priestor. To je Laponsko. Kraj, kde sa chodí na veľkú s dvoma palicami. O prvú sa opriete, aby ste neprimrzli a druhou odháňate vlkov. Snáď jedna z posledných panenských oblastí Európy. A do nej je zasadený bikepark Levi. Teda skôr lyžiarske stredisko, ktoré sa na pár letných mesiacov mení na bikepark.

Bikepark Levi - najsevernejší bikepark na planéte

Všetkých osem trailov vedie z 530 metrov vysokého kopca, široko ďaleko najvyššieho bodu krajiny, obstavaného lanovkami z každej strany. V lete fungujú len dve, ale vzhľadom na skutočnosť, že mtb sezóna v Levi trvá maximálne tri mesiace, je vôbec prekvapujúce, že to nevzdávajú a budujú nové traily.

FÍNSKO - nekonečná sloboda, soby a traily za polárnym kruhom

Alpy to nie sú, to je jasné, ale tie sme v Levi ani nehľadali. Ten nekonečný priestor a sloboda je niečo, čo sa nedá nahradiť ničím. A vlastne sme si to v Levi, po piatich dňoch za volantom, celkom užili...

Bikepass na jeden deň stojí 30 € na osobu, na dva dni sme zaplatili 50 € na osobu a traily sú v Levi vo všeobecnosti jednoduchšie. Najväčší bonus celej lokality je bezpochyby polárny deň. Slnko v lete nezapadá, maximálne sa trochu zošerí a znova je svetlo. To sme museli využiť. Po vypnutí lanoviek, sme si uvarili večeru, na dve hodiny dali šlofíka a o deviatej večer, už za vlastné, vystúpali na kopec Rykimäpolku, skúsiť jednu z rýchlostných skúšok tamojších enduro pretekov.

3,5 km dlhý turistický chodník sa plazí po hrebeni naproti bikeparku a začiatok, na malej náhornej plošine, je jednoducho impozantný. Všade, kam len oko dovidí, sú tisíce a tisíce stromov, žiadna výstavba a ak aj áno, je zasadená do prírody tak citlivo, že to ani nespoznáte. Jednoliatu masu lesa len občas preruší jazero, alebo rieka. Horná časť trailu pláva medzi zakrpatenými brezami, pod kolesami sa striedajú korene a kamene. Spodná časť pritvrdí, je strmšia a celé je to fááákt undrncané, ale trail napriek tomu baví.

Veď pozri video z tohto trailu, pochopíš:

Po dvoch dňoch vyrážame ešte ďalej na sever, do národného parku Lemmenjoki. 150 kilákov presunu, to dáme za dve hodiny,- hovorili sme si. To som ale neočakával, že kúsok za Levi končí asfalt a pred nami je trmácanie sa po opustenej prašnej ceste, s množstvom vyjazdených roliet. Heslo, ktorým sa riadime na bicykli - kde končí asfalt, začína sloboda, sa úplne obrátilo proti nám a som si istý, že práve tento úsek položil solídny základ, aby sa nám neskôr, vo Švédsku, uvibroval výfuk. O tom ale neskôr...

FÍNSKO - nekonečná sloboda, soby a traily za polárnym kruhom

Našťastie tu boli soby. Hŕba sobov. Ono vidieť soba bol jeden zo zážitkov, po ktorom sme pri plánovaní výletu do Škandinávie túžili. Splnil sa nám relatívne rýchlo, prakticky hneď po prekročení polárneho kruhu a mnohonásobne. Soby, ktorých v Laponsku žije viac ako ľudí, migrujú stovky kilometrov a nezriedka križujú aj cesty, čo sa im často stáva osudným.

My sme si to po rozbitej ceste uháňali štyridsiatkou, nás sa báť nemuseli a nezriedka sme ich z okna auta mali len na dosah ruky. Bomba, dokonca ešte teraz sa usmievam, keď si to predstavím.

NP Lemmenjoki

Fínsko nemá moc vysokých hôr a trailov tiež nie, to sme od začiatku vedeli, preto sme si v Lemmenjoki naplánovali dvojdňový bikepacking, so spaním vo voľne dostupných chatkách alebo prístreškoch s ohniskom. Na celej, asi 70 km dlhej trase, ich bolo hneď niekoľko ale výlet nám smolne vyšiel práve na víkend a počet kempovania chtivých Fínov nás popravde zaskočil.

Celý deň sa, z húštin a korún stromov, nenieslo len švitorenie vtákov, ako sme si predstavovali, ale hučanie motorových člnov a vrava turistov. Preto sme trasu, ktorá mala tvar ležatej osmičky o jeden oblúčik škrtli vrátili sa k autu, hľadať pokoj a útočisko pre dvoch pocestných inde.

A potom večer, keď pohrúžení do seba pozeráme do pukotajúceho ohňa, pohltení všetkou tou atmosférou, máme zrazu pocit, akoby sme sa vracali k samotným koreňom ľudstva, k elementárnej podstate všetkého. Fínsko nás spočiatku krajinársky nenadchlo, ale pozvoľna sa nám ten ohromný otvorený priestor dostal pod kožu. Bolo to dobré, avšak traily a vysoké hory volajú - hurá do Nórska... 

Páčil sa ti článok? pošli ho do sveta

Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri
Zona Zero - pyrenejský klenot Zona Zero - pyrenejský klenot

Zona Zero - pyrenejský klenot

Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu? Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu?

Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu?

Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy

Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy

Pyreneje - málo objavený vyzývateľ Álp Pyreneje - málo objavený vyzývateľ Álp

Pyreneje - málo objavený vyzývateľ Álp