ŠvédskoNajväčšou devízou Škandinávie je, že príroda nepozná hranice. Vezieme sa krajinou, červeno-modrú nórsku vlajku na domoch nahradila modro-žltá švédska, inak sme ani nepostrehli, že sme v inom štáte. Článok je pokračovaním tripu po severe Európy, predchádzajúce časti:
Fínsko - nekonečná sloboda a traily za polárnym kruhom
Nórsko - najkrajšie hory aké sme kedy videli a fantastické traily
Večer sme sa zašili kúsok od hlavnej cesty, vypli motor a dlho pozerali na jazero trblietajúce sa v lúčoch zapadajúceho slnka. Túto idylku si užívame celých päť minút, než nás obkľúčia stovky krvilačných komárov, pre ktoré sme široko ďaleko jediný zdroj potravy. Nepríjemné nie je len intenzívne bodanie, ale hlavne husté roje, ktoré lezú do vlasov, ale aj do nosa a uší. Rýchlo rozkladáme oheň, ale ani dym nepomáha. Pomôžu až bundy a dlhé nohavice a toto je presne tá chvíľa, kedy sme vďační za 10-stupňové letné teploty.
Okolie Abiska je plné turistov. Začína tu najznámejší diaľkový pochod Švédska, Kungsleden, 440 km dlhá kráľovská cesta, ktorá sa dá komplet prejsť aj na bicykli. Na celú výzvu nemáme čas, ale kratšiu ochutnávku a legendárnu bránu do Laponska, hlboké a krásne vymodelované údolie medzi dvoma susednými horami, nemôžeme vynechať.
Údolie od nepamäti tvorilo orientačný bod Laponcov, škoda len, že nízka oblačnosť nám odrezala vrcholky oboch kopcov ako podľa pravítka. Musel by sa stať zázrak, aby zajtra nepršalo,- hovoríme si pred spaním a povinným dezinfekčným frťanom. Je to tak, pomaly ale iste prichádza na sever jeseň a s ňou aj chladnejšie a daždivejšie dni. Neklamný znak toho, že sa máme pohnúť na juh.
.jpg)
Hviezdy bledli, tma sa rozpúšťala v ranných lúčoch slnka presvitajúcich ponad obzor na východe a cesta nás vyviezla nad hradbu stromov. Vystúpil som z auta, že si tú scenériu odfotím, ale moju pozornosť upútali podivné zvuky, ktoré som počúval už od včerajška a nevedel ich identifikovať. Skloním sa pod auto a s hrôzou zisťujem, že výfukové potrubie je uprostred prasknuté a drží len silou vôle. Sakra! Chuť na fotenie ma okamžite prešla a naskočili spomienky na Fínsko a vôbec na všetky poľné cesty a retardéry, ktorými sme v Škandinávii prešli. Po detailnejšom preskúmaní zisťujeme, že to nie je také zlé a stačí výfuk zvariť, alebo aspoň spevniť. Lenže my sme uprostred ničoho, tak pozerám do kutilského kufríka a vida - hliníková páska z prestavby. Ešte by to chcelo nejaký plech. Alebo plechovku. Á, v priekope sa zrovna jedna váľa. Rozstrihol som ju nožničkami na nechty, Dašena nasadila na prasknutú časť výfuku, lebo ja som sa pod auto nevedel dobre zmestiť, poriadne sme to omotali páskou a.....podivné zvuky vzápätí ustali. Uf, našťastie. Táto provizórna oprava vydržala ďalších 3000 km, vlastne až domov.
Našim ďalším cieľom bol najväčší švédsky, poťažmo škandinávsky bikepark v Åre. Je to taký mini Whistler v Európe. Dominantou celého okolia je 1420 metrov vysoká hora Åreskutan, čnejúca ako osamelý maják na míle ďaleko.
Na tridsaťpäť trailov s celkovou dĺžkou cez 50 km vás dostanú tri lanovky a prvýkrát sme tu videli delenie trailov nielen podľa obtiažnosti, ale aj podľa toho, ako boli vybudované - či ručne alebo strojovo.
Dva dni sme tu lietali a nakoniec sa zhodli, že si netreba hneď kupovať letenku do Kanady, keď si chceš zajazdiť na poriadnych skalných platniach. Stačí vyraziť do Åre. Najviac vymazlených "rockslabs" bolo na traily Hällrajd. Fakt bomba bombová, prdel hlboko za sedlom, brzdy v permanencii a nonstop trafovačka do pokrútenej stopy.
Veď pozri video, uvidíš sám/a:
Alebo miestna ikona s názvom "1000-metersleden". Titul prvého vybudovaného trailu v Åre mu už nikto nevezme. Bolo to pred 20 rokmi a od tej doby sa z Åre stalo stredisko svetového formátu, ktoré láka rajdrov z celej Európy.
Za zmienku stojí tiež neďaleké okolie, napríklad famózne výhľady na traily Vallis, alebo trail Våfflan, kde nás zastihol brutálny lejak, po ktorom sa trail plný dropov, malých skalných zošupov a koreňov, premenil v bláznivú šmýkalku.
Švédsko si aktuálne frčí na poriadnej "mtb vlne", ktorú spustili výsledky štúdie, podľa ktorej je jazda na horských bicykloch šport, s najväčším potenciálom rastu v nasledujúcich desiatich rokoch. A na to Švédi stavili. Podľa Trailforksu sa už teraz vo Švédsku nachádza viac trailov, než majú Francúzsko a Taliansko dohromady.
Háčik je v tom, že Švédsko má vysoké hory len na západe, na hraniciach s Nórskom a päťdesiat percent zo všetkých trailov nemá dĺžku ani 400 metrov. Podobne je na tom aj Järvsö Bergscykel Park, ktorý sa nachádza uprostred krajiny.
Svoju históriu začal písať už v roku 2009, keď jeden z miestnych vyrazil do Whistleru a osudové sa stalo jeho stretnutie so známym trailbuilderem a rodákom z Čiech, Tomom Pro. Po návrate bol tak nadšený, že sa zo skupinou priateľov rozhodli vybudovať v Järvsö bikepark na kanadský štýl.
A dnes, o desať rokov neskôr, sa môžete preháňať po dvadsiatich troch trailoch, na ktoré vás vyvezie fungl nová lanovka. Napriek tomu, že niektoré traily majú len 150 - 200 metrov, receptom na úspech bikeparku je filozofia "mountajnbajking" pre každého. Vedľa seba tu "šredia" rodiny s deťmi, skúsení jazdci, ale stretnúť môžete aj skupinu zrelých dám pištiacich strachom i radosťou. Naším favoritom bol jednoznačne čierny trail Kristin, plný obrích rockslabov a kamenných dropov.
A k tomu ohromujúca príroda, kľud, samota. Len ťažko sa mi hľadajú slová...
Švédsko všeobecne má ideálne geologické podložie na stavbu trailov, takmer v každej lokalite, ktorú sme navštívili, bolo niečo zaujímavé. Výnimkou nie sú ani traily v Göteborgu, alebo vo Falune, lokalitách, ktore naskočili na mtb vlnu a začali budovať trail centra. Ale chýba im už spomínaná dĺžka. Minúta, prinajlepšom minúta a pol jazdy je sakra málo, preto som zvedavý, kam až to Švédi dotiahnu.
