FrancúzskoZhruba pred sto rokmi boli zdolané všetky hlavné vrcholy Álp. Teda všetky okrem jedného - La Meije /3983 m/. Táto citadela z ľadu a žuly kládla snahám horolezcov ešte väčší odpor, než slávny Matterhorn. A práve ona, impozantná zaľadnená hora, robí spoločne s Pic de la Grave /3669 m/, nevšednú kulisu poslednému z trojlístku stredísk údolia Oisans - La Grave.
La Grave stojí zatiaľ celkom mimo dosah cyklistického radaru, ale pre nás sa stalo asi najpríjemnejším prekvapením celej minulej sezóny! Unikátny feeling, pomerne drsné a strmé prírodné traily, rozhodne nie jazdenie pre každého. To bolo vidieť aj na počte bajkerov, ktorých sme za víkend stretli max desať. Čo dodať. Oproti takému Les 2 Alpes úplne iný svet, iní ľudia a iná energia…
Keď som ešte doma čítal starší článok, popisujúci La Grave ako ľudoprázdnu lokalitu s parádnym jazdením, ktoré nie je pre slabé povahy, tešil som sa na ten pokoj, na tú samotu. Ale v lete roku 2021 nebolo nič normálne a aj La Grave čelilo zvýšenému náporu peších turistov. Ráno sa pri kase a násedne aj pri kabínkach lanovky, tvorili zdĺhavé fronty. Nevadilo to až tak veľmi, ale lanovka z roku 1976, má svoj špecifický chod – kabínky, v podobe roztomilých farebných vajíčok, sú rozdelené do skupín po piatich a jazdia len v určitých intervaloch. Nie stále, ako modernejšie lanovky – odíde prvá pätica a čaká sa na ďalšie atď. A navyše, pretože sú zavesené na jednom lane, každá zo skupín pri prekonávaní cesty hore asi na trikrát stojí, čo nepríjemne predlžuje cestu.
Od medzistanice vo výške 2400 m vedie dolu do údolia päť prírodných trailov, ktoré sú strmé, skalnaté, exponované, nemilosrdné ale hlavne nezabudnuteľné! Veď čo môže byť lepšie, ako keď sa v otvorenej horskej krajine pred vami vinie trail, ktorému je v maximálnej možnej miere ponechaný jeho prírodný ráz? A o parádne kulisy tiež nie je núdza. Zurčiaci horský potok, vodopády, na pozadí ľadovce, impozantná skalná panoráma alpských štítov – človek má miestami pocit, akoby jazdil niekde v opustenej kanadskej divočine.
Tak idilicky vyzerá La Grave. Ale bacha, aj uprostred takej romantiky môžete naraziť na idiota, čo vám takmer pokazí všetku tú radosť. My sme narazili na horského vodcu so skupinou klientov, ktorý nás vehementne presviedčal, že ideme zle, že tu žiadny trail nie je. Zneistil nás, to rozhodne, ale len do doby, keď mi navigácia ukázala, že sme dobre. "Pozri, mne sa zdá, že sme tu dobre" - a on na mňa vyletel, že on je tu doma a predsa najlepšie vie, čo a ako. Mal tam klientov, musel hrať machra a že teda bol – riť na dve polky, nos medzi očami – jednoducho klasa. Zapálenú iskru uhasil sám trail a po pár metroch už nás žiadny umachrovaný žabožrút netrápil.
Dole v La Grave si v malom kamennom pekárstve kupujeme chrumkavú bagetu, kúsok vedľa syr, z fontány doberieme čerstvú vodu. Slnko pečie, ako by vedelo, že je koniec leta a má poslednú šancu zaujať. Všeobecne je slnečné počasie jeden z veľkých benefitov tunajšej oblasti. Vďaka polohe na klimatickej bariére medzi severnými a južnými Alpami, sa údolie Oisans teší obzvlášť dobrým poveternostným podmienkam, ktoré poskytujú ako dostatok snehu v zime, tak záruku slnka po väčšinu roka a naozaj horúce letá. Ochladenie ponúka len divoká rieka Romanche, napájaná priamo ľadovcom Meije.
Priamo pri revúcich perejách nie je núdza o skvelé miesta na kempovanie, jedno si zaberieme, nanosíme drevo a za chvíľku už pozeráme do ohňa a premýšľame nad životom. O tom, že je koniec augusta, že máme pred sebou posledný deň jazdenia, než sa budeme musieť vrátiť späť k svojim povinnostiam doma, že vymeniť pevné termíny za neistotu a vydať sa na cestu nás baví s pribúdajúcimi rokmi čím ďalej, tým viac...
Fenomén, s ktorým sa stretávame takmer každý výjazd do Álp - zober si brzdových platničiek koľko chceš, na konci ti budú aj tak nejaké chýbať, nás neminul ani teraz. Ráno, namiesto rozcvičky, dvadsať minút prechádzam platničky a snažím sa, z už zjazdených, vybrať tie, ktoré ešte jeden deň vydržia. Brzdy budeme rozhodne potrebovať! Lanovka nás vyvezie najvyššie ako to ide, až do 3200 metrov, pod ľadovec de la Girose. Tu, v objatí zaľadnených alpských velikánov začína trail s názvom "King Stone Road" - jeden z najúžasnejších alpských singletrailov, aký sme kedy išli!
Má všetko - sneh, skaly, strmé technické pasáže, voľné šutre, zábavný lesný úsek s koreňmi, klopenými zákrutami, skokmi a tonami prachu na záver. Naozajstný mtb klenot v jeho najčistejšej, neobrúsenej podobe. Osem kilometrov čistej radosti. Je až zarážajúce, že na rozdiel od iných alpských oblastí, zostáva La Grave mimo hlavný prúd. Traily tu nie sú vyhladené, vyzametané, bez jedinej smietky, práve naopak a to nie je každému po chuti. Ale ak máte radi prírodné technické traily aspoň z polovice tak, ako my, bude to fungovať a budete z La Grave nadšení.
Letí to, neskutočne. Ako púštny piesok hnaný vetrom. Niekedy sa mi zdá, že sme urobili ten povestný krok vpred, ale potom sa otočím a zistím, že leto utieklo a že sme poriadne nič nezažili a nestihli. Ono to nie je úplne pravda, ale ten pocit nadomnou visí ako tieň. Tieň sveta zapleteného v materiálnych ilúziách, kde jedinou trvalou hodnotou sú zážitky. Preto všetci do ruky drink a pripijeme si tiež - na lásku, na slobodu, na traily, na čo chceš...
