Elba - ostrov, kde traily končia na pláži

Elba. Toto slovo u nás doma počas zimy znelo častejšie ako ranný budík. A ak nie miliónkrát, tak aspoň stále dookola. Takže bolo jasné, že akonáhle prišlo jarné volanie divočiny, naše oči sa upierali len jedným smerom – na Elbu. Najväčší ostrov toskánskeho súostrovia a tretí najväčší v celom Taliansku. Je dosť malý na to, aby objavovanie trvalo len pár dní, ale dosť rozmanitý, aby neprestal baviť ani po týždni. Takže ak sme práve brnkli na vašu strunu, čítajte ďalej, Elba má toho pre bikerov viac, než sa zdá na prvý pohľad.

História ostrova je nerozlučne spätá s menom Napoleona Bonaparteho. V rokoch 1814 - 1815 tu vo vyhnanstve strávil niečo cez deväť mesiacov a Elbania s úsmevom hovoria, že bol u nich na „materskej dovolenke“. A aj keď bol vyhlásený za cisára ostrova, rozhodne sa neflákal. Práve naopak – aj v exile sa prejavil ako reformátor: modernizoval infraštruktúru, dal vystavať kanalizáciu, prvé cesty a zlepšil poľnohospodárstvo – dva milióny dovezených sadeníc vínnej révy výrazne pozdvihli život miestnych obyvateľov. A možno majú na svedomí aj ich večne dobrú náladu. Tú našu zdvíhali, okrem vína, tiež traily. Elba totiž skrýva pestrú sieť trailov, ktoré kombinujú ako flow tak aj techniku, výhľady, čo ťa zložia skôr ako prvý výstup a more na dosah brzdových páčok. A tiež všetko, čo robí Taliansko Talianskom – životné tempo, dobré jedlo, ústretových ľudí, zmrzlinu, pizzu a samozrejme espresso. Síce v kompaktnom, ale intenzívnom balení.

Napoleónov ostrov

Na Elbu sme sa za necelú hodinu dostali trajektom z prístavu Piombino. Ako typická letná dovolenková destinácia so svojimi rozmanitými plážami býva na jar a na jeseň takmer ľudoprázdna. Teda – aspoň sme si to mysleli. Podľa kalendára sme si postrážili, aby sa termín našej návštevy nekryl s jarnými prázdninami v Nemecku, ale vôbec nás nenapadlo, že na Elbe bude práve prebiehať niekoľko veľkých akcií, ktoré na ostrov prilákajú davy návštevníkov. Tou najväčšou bola Rally Elba, kvôli ktorej boli uzavreté niektoré cesty. K tomu stretnutie majiteľov skútrov Vespa a – v neposlednom rade – desiatky peších turistov s obrími batohmi, ktorí sa pokúšali prejsť diaľkovú trasu Grande Traversata Elbana. A to všetko na ostrovčeku, ktorý meria zo západu na východ sotva tridsať kilometrov a z juhu na sever len polovicu. „Čo sa čuduješ, mali sme vďaka sviatku štvordňový víkend,“ smial sa jeden turista, keď sme sa ho pýtali, prečo všetci vyrazili na prechod práve teraz. Takže malé poučenie: overiť si aj talianske štátne sviatky rozhodne neuškodí.

Prvý pohľad na trailovú pavučinu natiahnutú vo všetkých kútoch ostrova, od skalnatých hôr na západe až po husté lesy na východe, je prísľubom skvelého jazdenia. Navyše celý ostrov Elba bol vyhlásený za národný park a príroda tu má stále navrch. Niekedy až moc. Na druhej strane má tunajšie jazdenie surovejší charakter a nespútaný ráz - vo svete dokonale vyhladených chodníkov a vyšejpovaných klopeniek je toto úplne iná liga. Náš plán bol začať na východe ostrova, kde sú traily rozdelené do dvoch hlavných lokalít: Elba Trail Area a Capoliveri Bikepark.

Po vylodení sa v mestečku Rio Marina kempujeme na plácku s výhľadom na more pri stole s lavicou. Uprostred noci ma Dašena budí, že sa jej chce na záchod, ale že vonku niečo divne fúni. Čože? To sa ti len zdá... Opatrne otvorím dvere od auta a z troch metrov na mňa pozerá diviak veľký ako sviňa! Aha, takže sa jej to nezdalo. Posvietim naňho čelovkou – nič, ani sa nepohne. Prehovorím naňho, a akonáhle započuje slovenčinu, je preč. Kokos, ja viem, že Slovensko má momentálne vďaka mentálnym atlétom z vlády vo svete extrémne zlú povesť, ale že až takú, to by ma nenapadlo...

Veľa kriku pre banditu

Po raňajkách začneme dvojkombináciou trailov Vignola – Dragut. Mám nový bicykel, s ktorým som sa ešte úplne nezžil. Na každej pauze krútim nastavením vidlice a tlmiča, aby som to vyladil na dnešný hlavný highlight – trail Buca del Bandito. Pokiaľ existuje na ostrove trasa, ktorá sa najčastejšie spomína v spojení slov Elba a MTB, je to práve Buca del Bandito. Podľa miestnych vraj najlepší trail na ostrove. Vrchol Cima del Monte /515 m/ so svojimi piatimi stovkami metrov nepôsobí práve ako obor, ale dostať sa tam od mora nám dalo zabrať. Slnečný gril bežal na plné obrátky a my sme stúpali hore asfaltkou, ktorá by pokojne mohla slúžiť ako pec na pizzu. Žiadny tieň, spálené ruky, pretože opaľovací krém zostal v aute a pri poznámke, ktorú Dašena utrúsila ešte pred odchodom z domu: "A nebude tam zima, hlásia len pätnásť stupňov?" sa smejeme ako blázni.

Odmenou nie je len 360-stupňová panoráma takmer celého ostrova, ale hlavne úzky chodníček cez kamene, rockgarden a sypký podklad utekajúci pod kolesami – niečo, čo skôr pripomína alpské traily začínajúce z oveľa väčších výšok. Po kochačke na hrebeni sa trail ponára do lesa a úplne mení charakter: miestami nás unáša flow ako horský potok, inde preberie strmšou pasážou alebo technickou vsuvkou. Spodná časť nás už príliš nenadchla a celkovo nám to prišlo slabšie, na to, aký hype sa okolo Buca del Bandito šíri. O to príjemnejšie prekvapenie bol trail, na ktorý sme narazili po ceste späť k autu. Začína úplne nenápadne, ale už po pár metroch sa rozbalí do skalnatej technickej pasáže a zrazu nám názov Scalette („malé schodíky“) začne dávať perfektný zmysel. Miestami totiž pôsobia ako kamenné schodisko, kde musíš držať lajnu, inak si ťa Elba pekne podá.

Kempovať zostávame na rovnakom mieste a aj tentoraz máme návštevu. Nie diviaka, ale dve turistky. Prídu k nám a nesmelo sa pýtajú, či si môžu sadnúť k stolu, zatiaľ čo práve varíme večeru. Po chvíli sa zveria, že sa pri svojom stane báli variť samy. „A ako tam chcete spať, keď sa bojíte len variť?“ spýtam sa s úsmevom. Vymenia si pohľady a pokrčia ramenami a ja o zážitku z predchádzajúceho večera radšej pomlčím...

Capoliveri Bikepark - keď železnú rudu nahradil trailový adrenalín

Už starí Rimania vedeli, že Elba je bohatá na železnú rudu - a práve východná časť ostrova bola jedným z hlavných ťažobných centier. Dnes sa však miesto, ktoré kedysi symbolizovalo ťažkú ​​prácu, drinu a industriálny rozvoj, premenilo na priestor pre šport a zážitky – v Capoliveri BikePark. Nájdete tu najrozsiahlejšiu sieť trailov na celej Elbe, navyše s oficiálnym bikeparkovým statusom. Chodníky, ktoré kedysi slúžili na prepravu rudy k pobrežiu, pretvorili miestne crew na kilometre hravých trás kombinujúcich flow, rýchlosť i techniku. História tak nezmizla - len sa nenápadne pretavila v súčasť bikerského zážitku.

Capoliveri BikePark má povesť XC strediska, ale na svoje si tu prídu aj enduristi - z Monte Calamita totiž štartuje pätica enduro trás. Všetky majú typický stredomorský feeling: kĺžu, kopú a drncajú cez kamene všetkých veľkostí. Nechýbajú dropy ani menšie skoky a drobiaci sa povrch v odtieňoch červenej a žltej sa postará o zábavu aj ľahké napätie.

Celkovú atmosféru dotvárajú priestory bývalých železných baní – keď sa započúvate, možno v diaľke ešte začujte ozvenu kladív, pary a železa. Ťažba sa tu zastavila pred štyridsiatimi rokmi, ale opustené banské budovy a zvyšky strojov, skorodované žeriavy, vagóny, dopravníky či železné konštrukcie zarastené vegetáciou tu stále stoja ako nemí svedkovia dávnej histórie. Kontrast medzi divokou stredomorskou prírodou a industriálnymi ruinami vytvára veľmi špecifickú, ľahko „post-apokalyptickú“ atmosféru – a práve vďaka nej má Capoliveri BikePark niečo, čo bikeparky na zelenej lúke nikdy neponúknu: vlastný, silný genius loci. My sme tu strávili dva poldne nabité jazdením do posledného metra a potom sme sa upratali na pláž s pivom v ruke. Čo vám budem rozprávať…

Lacona - espresso, kamene a more na dosah

Mierime do Lacony na juhu ostrova: široká piesočná pláž, azúrové more, borovicové stromy hádžúce tieň na ospalé kaviarne. Trailovo je to tu síce menej známe ako Capoliveri, ale rozhodne nie menej zábavné. Keď ukrajujeme výškové metre asfaltkou nahor, mám pocit, že je ešte teplejšie ako predchádzajúce dni. Vďaka za tieň v tunajších lesoch. Il Mulino - trail, ktorého meno znie skôr ako názov talianskej reštaurácie, servíruje trochu iné lahôdky. Nie je to žiadna „hardcore“ enduro linka, ale o to viac nám vliezla pod kožu. Nenápadná, ale veľmi zábavná. Hrá na jednoduchý, ale poctivý flow – prirodzene kopírujúci terén, žiadne veľké skoky, ale zato krásne plynulé tempo a povrch, čo dovolí pustiť brzdy a užiť si to na maximum. Il Mulino je ako espresso po obede – krátke ale intenzívne. A keď je Il Mulino espresso, potom Serra del Pero je rovno doppio /double espresso/ s chilli - dvojnásobná dávka jazdeckého adrenalínu s pálivým dozvukom. Úvod v lese nás učičíkal, aby to potom rozbalil na strmákoch plných kameňov, úzka, miestami vymletá lajna medzi vegetáciou a zradný povrch, kde sa každá chyba trestá.

Ešte viac techniky ponúkol posledný trail v lokalite - Laconella DH. DH v názve evokuje zjazdovú divočinu, ale tu išlo skôr o plynulý tanec medzi kameňmi a koreňmi. Skoky, krátke rockgardeny, prudké točky a pri poslednej zákrute nás ovalila vôňa mora ... trail končil prakticky na pláži, čo robí z Lacony skvelý spot aj na pár dní. Ráno jazdiť, popoludní resetnúť telo kúpačkou a večer sa zastaviť na pizzu a víno z miestnej vinice. Nie sme žiadne ranné vtáčatá, ale vyrážali sme zavčas ráno a výstup na začiatok trailov sme absolvovali trikrát počas dopoludnia. To bola naša norma, popoludní bolo už horúco, že aj asfalt pod kolesami sa tváril, že to chce zabaliť.

Bike Land Ovest - na chrbte kamenného draka

Odpočinutí smerujeme na západnú časť ostrova, do oblasti kde korene nahradila žula a prímorský vibe vystriedal pocit, že jazdíme po chrbte kamenného draka. Bike Land Ovest (odtiaľ „Ovest“ – západ) kombinuje traily v lesoch, skalné formácie a výhľady na Tyrhénske more, takže je jazda nielen adrenalínová, ale aj krásne vizuálna. Uprostred lesa objavujeme kempovací flek so stolmi a pri raňajkách sledujeme prípravy na rýchlostnú skúšku Rally Elba. Tieto preteky patria k najdlhšie fungujúcim rally v Taliansku – slávny svojou náročnosťou, scenériami i traťami, kvôli ktorým je na niekoľko hodín uzavretá prístupová cesta. Takže keď sme sa chceli dostať na trail, museli sme zvoliť dlhší transfer, z ktorého sa nakoniec vykľula zaujímavá vrstevnica v objatí skál. Predzvesť toho, čo nás čaká na traili.

Lesy okolo Masso alla Guata, skalná formácia, ktorá kedysi slúžila ako strážna veža (guata), ukrývajú jeden z najzábavnejších trailových sektorov na ostrove. Sú to trate od jazdcov pre jazdcov, ktoré vznikli z lásky k jazdeniu – doslova nakopané lopatou a srdcom. Hajlajtom je trail Cielo Alto, z ktorého skalné platne - rockslaby, robia čistý, nespútaný zážitok. Cielo Alto je síce krátky (1 km), ale o to intenzívnejší. V optimálnom pomere namiešaný enduro mix, ktorý preverí jazdcovu istotu v technike a schopnosť čítať terén. Tieto kamenisté výzvy, ala Rychleby nás bavia. Trail si dávame rovno dvakrát po sebe a až potom pokračujeme na traily Case Vecchie a Sassi Ritti. Z nášho pohľadu sa zaručene jedná o najlepšie kombo na ostrove! Neuveriteľná kombinácia rýchlosti, zábavy a desiatok sklaných platní. A práve Sassi Ritti je čerešnička na záver: unikátny komplex menhirov, ktoré pravdepodobne plnili rituálnu funkciu spojenú s kultom slnka. Jedno z najstarších a najvýraznejších miest uctievania na Elbe dodáva tomuto trailovému okruhu nečakane mystický presah.

Na spiatočnej ceste sa dostávame na vyhliadku, odkiaľ je vidieť niekoľko zákrut cesty, po ktorej sa práve jazdí rally. Asfalt je plný čerstvých šmykov, krajnice rozryté od šmykujúcich kolies. Asi pol hodiny len stojíme a sledujeme autá, ako sa ženú do 180° vracačiek rýchlosťou, ktorá popiera zdravý rozum. Ten kontrast medzi tým, ako tu teraz pretekári režú zákruty na hrane fyziky, a tým, ako sme sa tadiaľ včera vliekli s našim vanom, je skôr úsmevné pripomenutie, že jeden a ten istý kus asfaltu dokáže ponúknuť úplne iný druh dobrodružstva – podľa toho, v akom tempe práve ideš.

A to isté platí aj o trailoch – čím rýchlejšie sa odvážiš ísť, tým zábavnejšie a hravejšie sa zrazu zdajú. Skvelým príkladom je trail Zucca 2: koreňové pasáže, klopenky, skoky a skvelý flow násobí úsmev od ucha k uchu – čím menej brzdíš, tým intenzívnejší zážitok dostaneš. Bike Land Ovest ponúka množstvo ďalších trailov, motáme sa po nich dva dni, ktoré sú ako dezert na záver – sladké, šťavnaté a návykové.

Marciana - divoký sever s charakterom

Po dvoch nociach uprostred lesov nám dochádza voda. Študujeme mapu a nájdeme studničku. Pred studničkou stojí niekoľko áut a tvorí sa fronta… čože? Pozrieme s Dašenou na seba, vo co gou? Fonte Napoleone, legendárny zdroj horskej vody, ktorú tu plnia do fliaš a rozvážajú po celej Elbe. Pre turistov povinná zastávka, my sme tu úplne náhodou. Legenda hovorí, že tunajšia voda má zázračné účinky - a po pár dúškoch sme ochotní veriť, že nám dala presne to, čo nám najviac chýbalo: osvieženie a nový náboj energie.

Záver nášho putovania po Elbe nás zaviedol do najdivokejšieho kúta ostrova – na severozápad, do hôr nad mestečkom Marciana. Ide o jedno z najstarších miest ostrova s ​​bohatou históriou, ktoré si aj dnes zachováva stredoveký ráz. Už z diaľky pôsobí vznešene, hoci len kúsok od neho začína východiskový bod lanovky, ktorá v priebehu niekoľkých minút vyvezie návštevníkov na najvyšší vrchol Elby, horu Monte Capanne (1019 m). My smerujeme opačným smerom, na trail s takou reputáciou, že pri vyslovení jeho mena miestnymi jazdcami, uznalo kývnu hlavou.

Trail Il Semaforo nesie meno po starom signalizačnom stanovisku, kde kedysi blikali svetlá pre lodnú navigáciu a sledovali sa plavby v Korzickom prielive. Dnes tu preblikne len slnko spoza mrakov, vietor lomcuje korunami stromov a z výšky je vidieť celú severnú časť Elby ako na dlani. Zjazd z Il Semafora je miestna klasika, ktorá kombinuje všetko, čo Elba ponúka - úzke chodníky cez hustý les, technické pasáže s koreňmi a kameňmi, sypké úseky a nakoniec dlhé traverzy s výhľadmi, ktoré si budete pamätať ešte na trajekte. Nie je to najrýchlejší ani najpohodlnejší trail. Viackrát sme si s Dašenou hovorili, že pri troche starostlivosti by to mohol byť „hidden gem“, pretože niektoré časti boli vyložene zanedbané, ale na oplátku má niečo, čo by sa dalo nazvať charakterom.

Il Semaforo je obľúbený aj pre peších a na jednej z vyhliadok stretávame obedujúcich škótskych dôchodcov. Veľmi sa im páči, že sme tu na bicykloch a keď jedného z nich upozorním, nech sa snaží hovoriť viac anglicky a menej škótsky, veselosť nemá konca kraja. Smiech prekonáva aj jazykové bariéry, ale obed nám neponúkli… typickí Škóti! A tak by sa nám bodol. Návrat späť k autu je dlhý, nad morom zúri búrka, zdvihol sa vietor, nebo sa zatiahlo. Vchádzame do prvej trattórie, ale máme smolu - majiteľ spí na gauči v rohu. Načo prichádza jeho manželka, ťahá nás za ruku von a ukazuje, aby sme boli ticho - je predsa siesta! A tak namiesto obeda dostávame len lekciu miestnych pravidiel.

Dolce vita

Elba je malá, ale trailovo veľká. Talianska, ale trochu exotická. Nie je to Ligúria, nie sú to Alpy. Vďaka svojej výnimočnej zmesi nedotknutej prírody a starovekej kultúry hrá svoju vlastnú hru. Žiadne sterilné bikeparky, ale divoké lajny, ktoré nútia byť neustále v strehu. A pokiaľ vás rovnako ako nás pri jazdení nelákajú len kamene pod kolesami, ale aj trochu histórie, Elba vás nesklame. Ani ja si už pod slovom Elba nepredstavím len piesok, palmy a miešaný drink so slamkou, ale skvelé zjazdy, rôznorodé traily, horúce brzdy a niekoľko mušivých výšľapov.

A áno, aj poriadnu porciu tej preslávenej talianskej “dolce vita” - uvoľneného, ​​pôžitkárskeho životného štýlu, kde si človek naplno užíva krásy života…

Píšu Juro a Dašena

Dašena dohľadá fakty, Juro pridá zážitky a humor. Juro píše viac ako 10 rokov pre magazín Velo, od roku 2021 vedie MTB výlety a 18 rokov organizuje festival Horomil.

Jazdi s nami – MTB výlety 2027