Česko
Nájde sa vôbec bajker, čo o "rychlebkách" ešte nepočul? My s Dašou sme návštevu najznámejšej mtb lokality v ČR odkladali poriadne dlho. A to to máme iba niečo cez 200 km. Že prečo? O jazdení to nebolo, ale ako to povedať.....no, nie sme práve milovníci masoviek. A Rychleby masovkou smrdia teda poriadne!
A tak sme čakali na mimo sezónu, na babie leto a pre istotu ešte na stred týždňa, aby sme konečne vyrazili. No a toto sú naše dojmy z prvej návštevy...
Je paradoxom, že najlepšie bajkové destinácie vznikajú na malých kopcoch. Podobne je to aj s Rychlebkami.
Na základňu v dedine Černá voda prichádzame za tmy, nikde nikto, len obďaleč stojí opustený karavan. Staviame stan a v tušení mrazivej noci zaliezame do spacákov.
Neumrzli ste? Privíta nás do nového dňa spolukemper z karavanu. Nie, v pohode, sme zvyknutí...hrám sa na hrdinu, keď vidím, ako vyšiel na záchod iba v župane.
Stanovanie v období prízemných mrazov nie je veru med lízať a tak dlho stískame hrnčeky s horúcim čajom, kým sa konečne rozhýbeme.
Zubaté lúče slnka prebúdzajú k životu okrem nás aj celú základňu. Mimo sezóny je otvorená od štvrtku do nedele a keďže je štvrtok, idem ju obzrieť aj zvnútra.
Kupujem mapku, platím za stan a podporujem traily malým príspevkom – ako to vidím na všadeprítomných plagátoch. Sme tu prvý raz a tak nevieme ako to chodí - či si ľudia naozaj umiestňujú náramky na viditeľné miesta, alebo ten dobrovoľný príspevok nikto neberie vážne, no čo viem na 100pro, sme jediní, kto má náramky takto vystavené...
Hneď za základňou nás čaká stúpavý trail dr.Wiessnera, navrhnutý tak, aby sa ľudia zabavili aj pri stúpaní. Síce takto je stúpanie o dosť náročnejšie ako po hladkej ceste, ale za tú trochu námahy naviac, trail rozhodne stojí.
Hore si z „menu“ ako prvý vyberáme Wales. Čierna farba znamená ťažký trail, tak uvidíme.
Obtiažnosti sa nebojíme, čo si netrúfame, to obídeme, ale Wales je iný.
Vlastne je to prvé z prekvapení, ktoré si pre nás Rychlebky pripravili. Veci sa majú tak, že Wales je normálna vrstevnica a ak mierne nestúpa, ide po rovine! Svojim charakterom tak silno pripomína napr. Maríkovské Traildorado. Odjazdiť sa dá v pohode na oči, ale z rovinatého charakteru som v dobrom šoku. Všetko sa láme až na úplnom konci, ale toto že sú tie ospevované Rychleby?
No nič, trochu rozčarovaní smerujeme na ďalší čierny trail, s názvom Prokletý. Našťastie o nejakej podobnosti s Walesom nemôže byť ani reči. Chvalabohu!
Technická náročnosť je o pár levelov nižšia a čiernu farbu si podľa mňa asi ani nezaslúži. Nič mu to ale neuberá na kvalitách, príjemný flow ma potešil až tak, že zabúdam fotiť a zrazu je koniec.
Super, ale krátky, konštatujeme už v podstatne lepšej nálade a okľukou stúpame k ďalším trailom – Biskupskému a Velrybe. Tu druhý raz polemizujeme nad značením obtiažnosti.
Bez urážky - Biskupský je totálny shit, najslabší zo všetkých rychlebských trailov! Nezaujímavý, pomalý, nudný. Preto nechápem označenie červenou farbou a zaradenie do kategórie stredne ťažký.
Zato Velryba, to je iné kafčo. Poriadna zábava na veľkých balvanoch - takto nejako som si predstavoval, že budú vyzerať všetky traily!
Kamene striedajú lávky a celé to graduje na záverečnom úseku, veľkom kameni, podľa ktorého sa aj celý trail volá.
Velryba má vraj naháňať strach, dvaja Poliaci pred ňou brzdia, ale myslím, že na to nie je žiadny dôvod. Je to skôr zábava, preto to otáčame a ideme znova.
Vyškerení smerujeme na dva nadväzujúce traily - Tajemný a Mramorový – ale hojdačka – dobrý, slabší, dobrý, slabší, pokračuje aj tu. Žiadna veľká stopa v nás po nich nezostala, tak sa pri nich ani nebudem dlhšie zastavovať. Proste vrstevnice - veľa šľapania, zábavy poskromne.
Z biedy to museli vytrhnúť zasa Sjezdy. Trail, ktorý nevznikol obnovou loveckých chodníkov, ako tie ostatné. Začína ako široká zvážnica, s niekoľkými menšími skokmi pri krajnici a hravý charakter pokračuje až dokonca.
Prvý deň na stezkách sa pomaly blíži ku koncu, základňa zasa osirela, po večeri ešte dobrú hodinu šantíme na pumptracku a ideme spať.
Ráno ten istý scenár. Na rozmrznutie čaj a štamprla a už si to šinieme trailom dr.Wiessnera. V pätách nám dychšia chalani v obtiahnutých dresoch, predom prehratý súboj vzdávame už v zárodku a radšej šetríme sily na zjazd.
A veru sme dobre spravili. Za našporené dávame Velrybu hneď dva razy po sebe, lebo šak je dobrá a dobrého málo býva, či ako sa to vraví...
...no a konečne smerujeme aj na vlajkovú loď celých Rychlebiek – na Superflow.
Chalani z ostrovov vedia ako sa to robí a už po pár metroch mi je jasné, prečo sa v súvislosti so Superflowom hovorí o svetovej úrovni a zásadne len v superlatívoch. Lebo je to fakt j*ba!
Veľké balvany dodávajú trailu fíling štramáka, skoky sú vyladené k dokonalosti a ja trochu ľutujem tých, čo sa sem vybrali na skusy. Dievčinu, čo ju frajer nechal napospas osudu a ona ide dole doslova krokom, chalanov, čo majú pol metrové sedlovky a veľa ďalších, ktorí si tento „dar“ nechcú, alebo nevedia užiť.
Ešte raz Superflow, alebo trail podél Černého potoka? Dilemu riešime nad pivom a hlavne kvôli Dašinej zvedavosti, smerujeme zo základne na opačnú stranu.
Trail podél Černého potoka je označený modrou farbou, ako ľahký, a aj keď sa mi nechcelo, po chvíli uznanlivo súhlasím a som rád, že sme ho skúsili. Jednoduchý, ale mimoriadne zábavný, asi tak by som to zhrnul.
A je koniec. Aj keď sa mi nie všetko bezvýhradne páčilo, cením si prácu ľudí, ktorí z ničoho dokázali vybudovať mtb rezort, za ktorým neváhajú ľudia cestovať stovky kilometrov. Rezort, kde si každý nájde to svoje, rezort, ktorý dal prácu desiatkam domácich a pritiahol do regiónu turistov.
A držím palce všetkým slovenským kopáčom a trailbuilderom /nie kresličom céčok/, v ich boji s veternými mlynmi.
