ŠpanielskoNie všetko vyjde podľa predstáv. Obzvlášť na horách. A tak sa stalo, že sme na Malorke vymákli dva daždivé dni zo štyroch, čo sme tam boli. Ono by to za istých okolností nevadilo, ale tie sa stretli práve tak, že nás to pekne nasralo...
Malorka, aj keď tak možno nepôsobí, je vyložene outdoorový raj! Turistika, lezenie, kaňoning, cyklistika, surfovanie a k tomu viac ako 300 slnečných dní v roku. Treba dodať ešte niečo ďalšie?
Sezónna linka Ryanairu z Bratislavy, aprílová cena - 50 €. Si robíš srandu? Kedy ideme?
90 km hrebeň Serra de Tramuntana, vápencového pohoria, ktoré je zapísané aj vo svetovom kultúrnom dedičstve UNESCO je poriadnym lákadlom. Pustatina, nad hlavou krúžia supy, čistý western.
Začíname v Sólleri, s cieľom vystúpiť na 1098 metrov vysoký Puig de l Ofre. Kamennú cestu do hôr lemujú dozrievajúce pomaranče, citróny, stačí len natiahnuť ruku a odtrhnúť. Čierne, ťažké mračná ale neveštia nič dobré.
Mrholenie prechádza v lejak, parkujeme pod košatou olivou, vyťahujeme pláštenky a stúpame ďalej.
Dážď vytrvalo bubnuje, teplomer ukazuje 5 stupňov nad nulou. Hahaha. Doma 25, tu 5, aby nám nebolo ľúto.
Neostáva nám nič iné len vytiahnuť stan, v tôni starých olív sa bude spať dobre. Cesty osudu sú niekedy ale poriadne kľukaté. V snahe, aby sme veľmi neopršali, lámem jednu stanovú tyčku, zrejme už bola dávno naprasknutá, ale nemusela dožiť práve teraz. Sada na opravu zostala v skrini, dobrú hodinu sa snažíme stan postaviť, ale márne. Keby nepršalo, dalo by sa v pohode prespať na stane ako na celte, ale takto...
Furt kydá a podľa predpovede ma kydať celú noc. To nemá za mak zmyslu, otáčame to a hybaj naspäť do Sólleru. V jednej z uličiek pri nás stojí auto – chcete zviezť? Chceme! A kam? To je jedno. Idem do Palmy. Dobre, ideme.
Takže takto neslávne dopadol náš pokus dostať sa do hôr. Na ďalšie dni máme rezervované v Peguere bajky a tak od rána stojíme so zdvihnutým palcom pri ceste. Našťastie nie dlho.
Južná strana ostrova je, čo sa počasia týka, oveľa prívetivejšia. Svieti slnko, celý deň zevlujeme na pláži a v kooperácií so sestrou doma pri nete, hľadáme najlacnejšie ubytovanie. Hostel s raňajkami za necelú dvacku na noc, nie je na letovisko vôbec zlý...
Dva dni v prdeli, v bajkoch vidíme jasnú spásu, lebo keď to nezachráni toto, tak už nič.
Do požičovne Rad International prichádzame presne s jej otvorením a naše očakávania vidno asi už na prvý pohľad, lebo dredatý týpek, sprievodca a mechanik v jednej osobe, sa nás hneď pýta – tešíte sa, že? Jasné, že tešíme, mestečko Peguera sme si nevybrali iba kvôli požičovni bajkov, ale hlavne pre blízky „trail park“.
Ja som si zobral Canyon Strive, Daša Canyon Spectral.
Deväť trailov s celkovou dĺžkou 10 km slávnostne otvorili minulý rok. "MTB na Malorke zatiaľ veľmi neláka, aj so stavbou trailov je viac problémov ako v Nemecku, povzdychne si vedúci požičovne, Harald. "Majitelia pozemkov sú poriadne tvrdohlaví, niektorí súhlas aj dajú a potom ho pod vplyvom susedov zrušia. A to nehovorím o zničených tabuliach a ďalších naschváloch, ktoré sa akoby náhodou dejú“.
Utešujem ho, že u nás je to veľmi podobné a debatovali by sme ešte asi dlho, keby ma Daša nesúrila – poďme!
Tak teda poďme! Z nuly do výšky 280 m, výhľady na more a....kopec nemeckých dôchodcov. Tak Harald mal pravdu, keď nás upozorňoval, aby sme dávali pozor na dovolenkárov so záľubou v špacírovaní sa po trailoch.
Nevadilo by mi nič, okrem automatickej nemčiny, ktorú vždy pri stretnutí spustia. Jedna pani, asi v rokoch Anny M., nám dokonca vysvetľuje, že tento terén asi nebude vhodný na cyklistiku. Keď jej poviem, že to ona sa nachádza na cyklotrase, tak mi iba s úsmevom odvetí „unmöglich, to by to tu muselo byť napísané.“
A sme pri hlavnom kameni úrazu. Síce sme v trailparku, ale značenia je fakt poskromne, takže nonstop pozeráme do mapy, aby sme nejaký trail vôbec našli. Keby tu bola jedna cestička, bolo by to v pohode, ale kozy ich tu vyšliapali desiatky, miestami len hádame čo je trail a čo kozia cestička...
Keď konečne pochopíme ako to chalani asi mysleli, začne sa pravá zábava.
Po prvý pár metroch na nás dýchne exotika - ružové bodliaky, slnkom vyťahané, pokrútené kmene olív, oranžová hlina. Slnko nad hlavou a pod nami more. K tomu haciendy ako z mexickej kaubojky a je vymalované. Viac stojíme ako ideme...
Traily sú poväčšine jednoduché, zradu treba hľadať hlavne v podklade. Na ten si treba zvyknúť, opreť to bez brzdenia do druhej zákruty, nie dobrý nápad. Ja to pochopím až v momente, keď sa váľam v prachu...
Točíme traily hore - dole, za zmienku stojí hlavne „Loca Loca“, charakterovo úplne iný, ako všetky ostatné. Technický vrch šikovne využíva pieskovcové balvany na prirodzené prekážky, stred po panoramatickom hrebeni je rýchly a spodok, kopírujúc starú DH trať, ponúka aj zopár skokov. Čím viac dostávaš, tým viac chceš. Ideme teda znova...
Pol dňa v trailparku stačilo, pozeráme do mapy, čo sa tu dá ešte pojazdiť a po chvíli váhania stúpame k starému majáku a odtiaľ ďalej do Port Andratx. Celé okolie Peguery je lemované neznačenými singláčmi rôznej obtiažnosti, takže odporúčame investovať do mapy. Tá sa dá zohnať v požičovni, ale aj online.
Chvíľu sme išli bez nej a našli sme sa v zátoke, kde si v zvláštnej symbióze s medúzami hovel starý Robinson. Asi sa opaloval a zaspal. Jediné, čo bolo v pozore, bol jeho....stožiar ;)
Podvečer vo mne oživuje sny o tom, že sa na staré kolená presťahujeme niekde, kde je celý rok teplo, more a hory. Toto kombo ma láka od nepamäti a Malorka ho do bodky napĺňa.
Pohľad na zajtrajšie počasie ma ale patrične schladí. Od rána hlásia dážď? Čože? Zasa keď chceme ísť do hôr? To mi už nepríde ako náhoda.
Prial som si, aby sa predpoveď nenaplnila, aby sme sa do hôr dostali za sucha. Hovno. Posralo sa to hneď ráno. Mrholenie striedali úseky bez dažďa, tak sme nasadili tempo a ťahali ako severské psy, nech sa dostaneme čo najďalej. Našim cieľom bol Puig de Galatzo, ktorý sme z diaľky obdivovali celý včerajší deň.
Schovávačka pokračuje dobrých 15 kilometrov. Nájsť košatú olivu, počkať kým prestane pršať a valiť ďalej. Keď už ale oliva, pod ktorou sa zas raz krčíme, nestíha a prší už hodinu vkuse, stále pridáva a nevyzerá, že chce prestať, zaradíme spiatočku.
Čo ešte dodať. Bicykle sme vrátili zapráskané ako dvere od chlieva, prezliekli sa v búdke pre plavčíka a autobusom, čo zberal domácich po všetkých dedinách, sme sa vrátili do Palmy.
Malorku sme teda opustili bez toho, aby sme sa poriadne pozreli do hôr. Ale nebudem tu vyplakávať pre pár spadnutých kvapiek a budem sa radšej tešiť, že si „účty“ s Malorkou vybavíme niekedy inokedy. Serra de Tramuntana, teš sa na nás, ešte sa uvidíme.
Pár tipov na záver
Ak budete mať viac šťastia na dobré počasie ako my, tu je pár tipov, čo sa oplatí na Malorke pojazdiť :
Všetko podstatné nájdete aj v už spomínanej mape.
