Keď Malá Fatra darčeky rozdáva

Keď na narodeniny dostanete správu čo znie - 3X tka na krku, máš to ťažké, nemysli na to, venuj sa Daške – tak jednoducho nemôžete zostať sedieť doma. Bajky, spacáky, jedlo a hurá smer opačná strana Holí, kde pokračujeme v celoročnom projekte „nájdi najlepší malofatranský trail“.

Zapchatá Žilina, krok – sum - krok popod Strečno do Martina a 10 kilometrový stupák na hrebeň nás dostali do takej časovej tiesne, že ani pivo na chate nestíham.

Na Veternom neveríme vlastným očiam - dve dubové hlavy na motorke sa bavia tým, že šmykujú v čučoriedkach. „Ále to prská...“ - ááách...

Prvé kilometre nepredstavujú nič extra, rozhodne nič, za čím by sa človek teperil na hrebeň, lebo až potiaľto to bolo o širokých cestách. Teraz je rad na singláčoch.

Prvý začína prakticky hneď na Veternom. Najskôr ako cestička v čučoriedkach, keď pribudnú kamene a sklon dodá grády, je to už seriózna zábava. Letíme dole lesom, ostré zákruty driftujem so zaťatými brzdami, bike podskakuje.

Na Hornú lúku prichádzame presne v zlatej hodinke, niečo pofotíme a líhame si do trávy. Panoráma hraničí s gýčom, vyťahujem ploskačku s 5 ročným jablkom, púšťam hudbu a cítim slobodu. Je vo vzduchu, je v nás. Sme jak hippies, máme radi peace...

Noc chceme stráviť v útulni Granhotel Partyzán, kde sme, odkedy ju po vyhorení dali doporiadku, ešte neboli. Tešíme sa samotu ale........ako vidno, podobné romantické plány sme nespriadali sami. Dve Slovenky, dvaja Poliaci a traja Česi plus my, je poriadne bohatá zostava. Na to, že je štvrtok rozhodne!

Pár hltov jablkovice spoľahlivo prelomilo všetky jazykové aj spoločenské bariéry, nikoho netrápilo, že tomu smrdia nohy a že ten chrápe...

Bolo ráno a pofukoval teplý južný vietor. Nebo fialovosivé, stromy tancovali, nahýbali sa z boka na bok.

Zelená značka z Hornej Lúky do Bystričky je ohraná, ale baví. Fakt baví. Po pár zákrutách sa dostávame do rytmu, výmoly v rýchlosti preskakujem, sem tam chytím hranu, nič nevadí, zákruty treba dať bez zábran a naplno!

V Turatínskom sedle mením platničky, keď mi padne zrak na ceduľu. Žltá? Čože? Vyťahujem telefón, púšťam Locus – čo je to za haluz, na mape po žltej ani chýru, ani slychu. Rok osadenia 2015 a poznatok, že nová značka sa väčšinou = SINGEL, sme sa ju rozhodli testnúť. A dobre sme spravili, lebo takýto darček sa neodmieta!!!

15 minút tlačenia nás dostalo na zalesnený vrchol Končiar. Nad proteínovou tyčinkou študujem vrcholovú knihu - posledný zápis z pred dvoch týždňov hovorí jasnu rečou – davov sa tu sto pro báť nemusíme. Ako dobre.

Prudké zákruty zarezané medzi balvanmi a koreňmi prikurujú od štartu. Ostré kamene trčia ako britvy a poprepletať sa pomedzi ne vyžaduje trochu koncentrácie. Meter po metri sa trail kľukatí, žiadne stopy od bajku nevidno. Žeby sme tu boli prví? 

Strmé zošupy sa striedajú s namakanými technickými sekciami, stačí sa nebáť, všetko sa dá zísť. Náladička graduje, radostne vyhukujeme pri každej ďalšej zdolanej pasáži.

Skalnatý vrch bol podstatne lepší ako listami zapadaný spodok, ale za tých pár minút tlačenia to rozhodne stálo. Žltá, po krížení s poľnou cestou, pokračuje ďalej na Trebostovo a nevyzerá práve ideálne /listnatý podklad a kolmica dole/. Na rad prichádza mapa a hľadanie spojovacej cesty do Zákľučia, naspäť na zelenú.

Tá sa priam ponúka po zarastenom a poriadne prudkom singli mimo všetko značenie. Treba hľadať nenápadnú cestičku po ľavej ruke a taká maličkosť, ako sú napadané konáre, nemôže pokaziť celkový dojem a keď sa k tomu pridá aj krátky singláč za Dubovým dielom /po zelenej značke/, nemôžeme nič iné, len uznalivo pokývať hlavou. Dobrá robota!

Tento zjazd je klasika. Nová žltá značka ešte predĺži singlové jazdenie a teda aj celkové potešenie. A o to predsa ide, no nie? 

Píšu Juro a Dašena

Dašena dohľadá fakty, Juro pridá zážitky a humor. Juro píše viac ako 10 rokov pre magazín Velo, od roku 2021 vedie MTB výlety a 18 rokov organizuje festival Horomil.

Jazdi s nami – MTB výlety 2027