Boli to práve preteky v Chiang Mai, na ktoré som pred rokmi na Instagrame narazil. Teraz z toho mám taký pocit, že sú miesta, na ktoré sa vydáte, pretože to chcete. A sú miesta, ktoré chcú, aby ste ich navštívili. A Chiang Mai je jednoznačne to druhé, toto miesto si nás pritiahlo ako vyhladovanú osu cukrík a ako každá správna exotická kráska, mi poriadne poplietla hlavu a zanechala stopy na duši. Ale pekne poporiadku.
Prečítaj si tiež:
► BANGKOK A HUA HIN /prvá časť spirutuálneho tripu Thajskom/
Cesta sa strácala smerom k obzoru, po predchádzajúcich skúsenostiach sme si 800 kilometrov na trase Hua Hin - Chiang Mai, radšej rozdelili na dva dni. Dlhú jazdu nám spríjemňovali stánky s ovocím, ktoré sa druhovo obmieňali pri prejazde z jednej provincie do druhej. Sladké zrelé mango vystriedalo pomelo, to zase thajská slivka podobná našej marhuli a nechýbal ani durian. Toto ovocie je preslávené vynikajúcou chuťou, ale aj šialeným zápachom, ktorý je možné prirovnať k zápachu verejných záchodov. Alebo mŕtvej mačky hnijúcej v priekope. Alebo mesiac neumývaných, spotených nôh. Velebnosti, je to hnus!
Durian je asi jediné ovocie na svete, ktoré sa môže pýšiť tým, že má svoju vlastnú zákazová tabuľku. Preškrtnutý piktogram nájdete nalepený na skle v požičanom aute, na dverách hotelov, v MHD aj na letisku. Smrdí ale iba jeho šupka, ktorá sa z ovocia pred konzumáciou odstráni a samotná chuť je niečo, čo sa smradu celkom určite vyrovná! Za mňa asi najlahodnejší pôžitok z Thajska, nie nadarmo je durian nazývaný aj kráľom ovocia.
Inak za oknami beží stále rovnaké predstavenie. Čakali sme oveľa väčšiu rozmanitosť, ale namiesto toho sa servíruje nekončiaca rovina, vyschnuté korytá riek i polí. Až na most cez rieku Kwai. Poznáte ten kultový film, nie? Ten skutočný most sa nachádza v meste Kanchanaburi, a aj keď už nie je drevený a nestojí hlboko v thajskej džungli, vďaka filmu priťahuje davy ľudí. Zrána sme tu boli ale takmer sami. Hmla sa rozpúšťala v ranných lúčoch slnka a my sme si v hlavách prehrávali krvavý príbeh stavby železnice, ktorá mala vo vražedne krátkom termíne spojiť Bangkok s Rangúnom v Barme.
Po dvoch dňoch jazdy sme konečne dorazili do Chiang Maiu, metropoly severného Thajska. Druhé najdôležitejšie thajské mesto je zasadené do majestátnej prírody národného parku Doi Suthep Pui, ktorý láka milióny návštevníkov ročne. Je to tiež akási thajská "MTB mekka" a jedna zo zastávok ázijskej kvalifikácie na Enduro World Series (EWS). V bezprostrednom dosahu civilizácie, na úpätí tropického pralesa leží dvojica vrcholov Doi Suthep a Doi Pui, tu sa ukrývajú jedny - ak nie vôbec najlepšie, traily v celej Ázii. A práve oni sú dôvod, pre ktorý sme do Thajska prileteli!
Vonku páli januárové slnko a len hustá hradba stromov s košatými korunami tvorí životodarný tieň. V tichosti sa ozývajú zvuky hmyzu, vtákov a po rušnom Bangkoku je to ako balzam na dušu. Celých desať dní, ktoré sme v Chiang Mai strávili, sme na trailoch nestretli žiadneho ďalšieho bajkera. Nie, že by tu žiadni neboli, to určite áno, ale sieť trailov je tak rozsiahla, že to umocňuje pocit stratencov. Z mesta až na vrchol Doi Suthep, s nadmorskou výškou 1676 m, to je okolo pätnásť kilákov po serpentínach medzi autami. Vyšliapať to raz denne ok, nie je problém, ale ak chceme ísť opakovane, rozumějšie nám prišlo vziať si taxík. Aj tomu to svižnou jazdou trvalo hore 30 minút.
Všetky taxíky používajú rovnakú červenú farbu a rovnaký typ auta - starý truck s korbou pre osem až desať ľudí, alebo dva, tri bajky a pendluje ich tu naozaj veľa, pretože hory okrem trailov, skrývajú tiež nádherné budhistické chrámy. Kapitola sama o sebe sú taxikári - turisti ich rozmaznali, a niektorí naozaj nevedia čoby od dobroty... preto jedno malé poučenie - neplatiť skôr, než sa dostanete tam, kam chcete a neplatiť veľkými bankovkami, pretože sa výdavku nemusíte dočkať. A zjednávať cenu, to je úplne zásadné! Po pár minútach sa mi väčšinou podarilo zjednať cenu na polovicu, niekedy na tretinu toho, čo chcel taxikár na začiatku.
Jeden vývoz nás po "zľave" stál 200 - 300 Bahtov, čo je asi 5-8 EUR. Spolu, nie na osobu. Takýmto systémom sme to denne otočili trikrát a ešte medzi tým väčšinou stihli aj obed.
Ako to celé funguje zachytáva aj naše krátke video Ako funguje vývoz v Thajsku?
Po dlhšom úvode sa konečne dostávame k trailom. Tak aké teda vlastne sú? Nejaké očakávania sme pochopiteľne mali, ale to, čo nám Chiang Mai naservíroval, predčilo aj tie najodvážnejšie sny. Za niektoré z trailov by sa nemuseli hanbiť ani vyhlásené svetové lokality! Charakterovo pripomínajú stredomorské traily s množstvom koreňov a kameňov, vyjazdených koľají od monzúnových dažďov a strmých úsekov.
Špecialitou je miestny prach, na ktorom to kĺže ako na tobogane - brzdy zmačknuté až po gripy a ono nič, stále to ide, ako by sa nechumelilo. Niečo na spôsob "antigripu", chvíľu trvalo, než sme sa s tým zžili.
Niektoré traily, ktoré sa jazdia menej, majú tendenciu veľmi rýchlo zarásť - džungľa skrátka pohltí všetko, čo na pár chvíľ vydala. Ale poznáš to, ako sa sťažuješ, že traily sú krátke a kdesi čosi. Tu to nehrozí, pretože ak je to charakterovo stredomorie, dĺžkovo sú to Alpy, vole!
Najkratší z trailov má okolo troch kilometrov, ale v kombinácii s ďalším, ktorý plynule nadväzuje, to na jeden zošup robí kľudne sedem a viac kilákov! Kamenné schody, strmé klesania skrútené do desiatok točiek, prírodné, alebo umelé skoky okorenené ustreľujúcim podkladom. A všade len les, obrovitánske stromy, prítmie. Trail sa vinie lesom ako tmavý had, kolesá poskakujú po mäkkom povrchu, výhľadov minimum. Neviem či sa to dá dostatočne opísať, keď tak pozrite na video.
Traily končia v rôznych častiach mesta, čím máme možnosť spoznať skutočnú tvár severného Thajska, a na malých zastrčených trhoch, kde sa cudzinci nezdržiavajú, nakúpiť lacné a naozaj chutné jedlo. Aj ľudia sú tu tak nejako srdečnejšie a priateľskejší. Potmehúdsky sa na nás usmievajú, keď skúmame čo za jedlo to v tom hrnci vlastne varia.
Vyskúšali sme rôzne druhy Pad thaiov, polievku z kokosového mlieka, Pork satay - čo je obľúbená pochúťka z bravčového alebo kuracieho mäsa na špajdli, namočeného v arašidovej omáčke, ale nakoniec sme vždy skončili pri poriadnom kuracom rízku nastrihanom nožnicami na rezance a sáčkom ryže a chilli omáčkou. Sadli sme si do tieňa domu a pozorovali ruch okolo nás. Ťažká pohoda. A tak stále dokola, celých desať dní. Preto milujem to, čo robíme. Pretože máme to šťastie, že tieto veci môžeme vidieť. Vďaka za to!
Hustý tmavý les sa na chvíľku stratí a tam, kde mal pokračovať, sa otvorí malé údolie vyplnené terasovitými políčkami, na ktorých sa pestuje káva. Dedina ukrytá uprostred ničoho, akoby to malo byť prinajmenšom tajné pole s marihuanou. Strechy niektorých domov sú zhotovené z naskladaných, usušených listov, ktoré musí poriadny dážď prederaviť ako spŕška projektilov. Vonku sa túla pár prasiat, psy, mačky, a aby toho nebolo málo, aj niekoľko sliepok a kohútov.
Pri presune za ďalším trailom sme narazili na malú školu. Bola prestávka, chaloši hrali na ihrisku futbal, tak som sa k nim pridal a nakoniec ich ešte, kým zvonček neprerušil zábavu, povozil na bicykli. Na mojom XLku síce poriadne nedosiahli na rajdy, ale to vôbec nevadilo, úsmevy a žiariace oči boli dostatočným dôkazom, že ich to bavilo.
Ako dedina prišla, tak rýchlo sa aj stratila a krajinu opäť zaplnil les. Listnaté stromy prišli o svoj výrazný zelený nádych a obrovské listy sa pomaly vznášali na vyprahnutú zem. Pri prejazde lístie vydáva zvuk, ako keď sa ohýba plech.
Thajsko nás deň za dňom, po mtb stránke, baví stále viac a viac! Nič moc sme nečakali a dostali také traily, že nechápeme. Najviac nás nadchla ich pätica - ATV, Missing link, Bamboo, Gee 's house, Ironman.
V posledný deň po dojazde posledného trailu, sa zo západom slnka začalo 1.5 miliardy Číňanov, žijúcich po celom svete, pripravovať na príchod čínskeho nového roka a všade tam, kde sú čínske štvrte, chystali veľkolepé oslavy. Vyšlo nám to tak celkom pekne, veď kedy sa nám zase podarí osláviť nový rok dvakrát v jednom mesiaci?
Čínska štvrť sa zaodela do slávnostnej, červenej farby, ktorá je v čínskej kultúre symbolom šťastia, bohatstva a prosperity. Lampióny, trblietky, svetielka, ale neodmysliteľný ohňostroj sa bohužiaľ tento rok, kvôli opatreniam nastupujúcej "korony", nekonal. Vrcholom osláv sa tak stal Dračí tanec. Predstavte si dlhého, hadovitého papierového draka s obrovskou hlavou a planúcimi očami, ktorého na tyčiach nesú chlapci vo futbalových dresoch a snažia sa vlniť do rytmu plechového bubienka. Len čo jeden drak zmizol zo scény, objavil sa ďalší. To všetko sa dialo medzi stánkami s jedlom a o tancujúcich drakov nikto moc záujem nejavil. Popravde, "veľkolepé" oslavy čínskeho nového roka sme si predstavovali inak. Viac dôstojne, viac pompézne. Rozčarovanie sme spláchli ryžovým vínom a po dvoch fľašiach sa nám to už tak prihlúple nezdalo.
Do jazdenia v Chiang Mai som sa zamiloval z fotiek a naživo má ešte väčšiu silu. V Ázii už nejeden cestovateľ nechal svoju dušu a keby to nebolo tak ďaleko, jazdili by sme tam miesto Finale. Ale keby to nebolo tak ďaleko, vytratilo by sa to kúzlo dobrodružstva. Takže vlastne chvalabohu, že je to cez pol sveta...
Záverečná časť bude viac o cestovaní, relaxe pri mori, ale aj o ďalších trailoch...
|