TalianskoZ Dolomitov sme sa presunuli do Bormia a nechali za sebou len skalné vápencové monumenty, ale hlavne ťažké dažďové mračná. A čo by to bola za letná cesta, keby sme si nestrihli poriadne alpské sedlo, napr. naše obľúbené Stelvio /2757 m/, najvyššie položený horský priesmyk Východných Álp, ktorý je o 100 metrov vyššie ako Gerlachovský štít? V žiadnom prípade sme sa nešli kochať iba výhľadmi, to už máme z minulých rokov za sebou, ale tentoraz sme sa pozreli na zúbok legendárnemu "Tibet trailu", ktorý sa začína v najvyššom bode sedla a konči o šesť kilometrov a 1200 výškových metrov nižšie.
Pri všetkých tých cesťákoch a motorkároch tešiacich sa na vrchole, ostáva táto turistická značka plná switchbakov, trochu bokom záujmu, čo nám maximálne vyhovuje. Po pár desiatkakách metrov zostali všetky tie davy ľudí za chrbtom a ich hlasy nahradilo ticho okolitých hôr. Pomedzi kamenných mužíkov, vysokohorské alpské lúky a nakoniec starým ihličnatým lesom, vedie úzky singláč stále len dole, dole, dole až do údolia.
To bola paráda, tlapneme si s Dašenou. Dáme si to znovu? Jasné, už len taká drobnosť - vyšľapať naspäť k autu, na Stelvio. Na enduro bajkoch to nebola žiadna slasť, ale volaniu toho, čo nasledovalo, sa dalo len ťažko odolať. Takže to točíme znova a na druhý raz sa hore vyveziem busom, ktorý síce bajky neberie, ale to vôbec nevadí, pretože aj tak sa plánujeme presunúť do Bormia. Ešte taká vtipná hitorka z autobusu. Na zastávke spolu so mnou nastupovalo asi šesť ďalších ľudí a každý z nich platil 7 eurový lístok 50tkou. Šofér bol z toho na prášky a keď som ja, ako posledný tiež vytiahol 50tku, rozhodil rukami, že mi nemá čo vydať. Nas*atý ako hovado mi kývol, nech idem bez platenia ďalej a ešte 10 minút sústavne za volantom nadával a rozhadzoval rukami.
Samotný bikepark v Bormiu nie je z exta vychýrených, sedem trailov neponúka nič extra, prečo by sa sem oplatilo merať cestu. Gamechangerom je trail Bormio 3000, ktorý môžeme s prehľadom zaradiť medzi najlepšie traily, ktoré sme v Alpách zatiaľ okoštovali. Nie len na tomto výlete, ale celkovo!!!
Podľa názvu je asi jasné, kde Bormio 3000 začína, respektíve v akej výške. Presne tak, v 3000 metroch /3058 m n. m./. Vrchná časť trailu je úzky kamenistý chodník plný ostrej bridlice, ktorá dokáže pekne potrápiť plášte, svoje o tom vie aj Dašena, ktorá je na sekanie a rezanie plášťov totálny expert. Vytrénovala sa tak, že už ani nepamätám výlet, kedy by sme nemuseli lepiť, prezúvať, plátať, knotovať atď. Ale iné som chcel...pomerne rýchlo sa dostávame k tyrkysovým jazierkam a neskôr na otvorené plato, kde nie je hodno len tak postávať s tyčinkou alebo inou “maškrtou” v ruke. Kone, ktoré sa tu voľne pasú ju zacítia aj na 50 metrov a máte o zábavu postarané.
Oficiálne má Bormio 3000 niečo cez osem kilákov, ale veľmi jednoducho si viete jazdu ešte predĺžiť o ďalší trail, poriadnu prírodnú enduro černotu plnú koreňov, kameňov a prudkých zošupov, ktorá ale vedie do, v rovnakom údolí ležiacej, Santa Caterina Valfurva. Potom už ani ten 10 kilometrový návrat späť, po asfaltke tak netlačí v topánke.
Už keď sme v jednej zo zákrut Stelvia stretli dvoch bajkerov, rozplývali sa nad technickými singlami plnými šutrov, ktoré v Santa Caterina objavili a mali pravdu. Táto lokalita je oproti slabučnému bikeparku v Bormiu niekde úplne inde.
Celodenné allmountain výjazdy s takou scenériou hôr, že sa vám zastaví dych, enduro traily drsnejšie jak 40tka šmirgel, ale aj pohodlné alpské singláče. Svätá Kata, respektíve priľahlé traily, nám totálne odpálili dekel a práve ona je dôvodom, že z Bormia odchádzame s úsmevom na tvári.
PS: Len 15 kilometrov od mesta leží sedlo Gavia /2621 m/, desiaty najvyšší priesmyk v Alpách, ktorý od roku 1960 pravidelne figuruje aj v etapách slávnych pretekov Giro d'Italia. Najvyšší vrchol v príslušnom ročníku Giro d’Italia dostáva každoročne titul Cimo Copi, a prvý jazdec na ňom má možnosť získať viac klasifikačných bodov ako na iných kopcoch. Gavia pass získala túto výsadu už desaťkrát.
