FrancúzskoČím ďalej tým viac, sa naše letné cesty zameriavajú na francúzske strediská. Má to istú spojitosť s voľnejšími pravidlami a možnosťou voľného kempovania, ktoré ešte stále v horských oblastiach Francúzska a severného Talianska trvajú, ale aj s príjemnými ľuďmi a dobrým jedlom. Ale ani toto všetko dokopy by nestačilo, keby tu nebolo čo jazdiť. Na túto letnú lokalitu sme sa už tradične namotali po zhliadnutí videa. Tentokrát to bolo video z originálneho enduro závodu dvojíc s názvom Enduro2 v Les 3 Vallées. A pretože my sme tiež dvaja, museli sme sa pod Savojské Alpy, jeden z najkrajších horských regiónov Francúzska, bezpodmienečne vydať!
Les 3 Vallées síce znamená v slovenčine "Tri údolia" ale vlastne zahŕňa až osem prepojených stredísk: dve hlavné sú Courchevel a Méribel, obe sú to ikony francúzskeho alpského lyžovania ale aj synonymum luxusu a kvality. S lyžiarskym boomom v polovici dvadsiateho storočia, kedy francúzska vláda podporovala rozvoj lyžiarskych stredísk ako súčasť povojnovej obnovy ekonomiky, vznikli vo Francúzsku nielen veľké zimné strediská, ale aj množstvo malých miest a dedín sa rozhodlo, že chcú tiež vstúpiť do tejto "snehovej" horúčky. A presne tu treba pripočítať ďalších sedem menších lokalít Les 3 Vallées: Les Menuires, Val Thorens, La Tania, Brides-les-Bains, Saint-Martin-de-Belleville a Orelle. Ja osobne som pred cestou poznal len prvé dve, ale vraj samy o sebe sú to všetko skvelé miesta na bajkovanie, zoskupené do jedného bikepassu. No uvidíme.
V tejto obrej oblasti troch alpských údolí funguje cez leto pätnásť lanoviek, ktoré vás vytiahnu na dvadsaťštyri enduro a dvadsaťpäť zjazdových tratí. Pri prvom pohľade na mapu bikeparku prevláda nadšenie, ale potom tá zmes modrých, červených a tu aj tam aj čiernych čiar, začne naháňať skôr hrôzu – ako to sakra prepojiť? Viac plánovania je potrebné aj preto, že niektoré lanovky jazdia iba cez víkend, ďalšie vôbec, niektoré iba jeden deň v týždni - je to jednoducho taká lanovková ruleta. Najdôležitejšie ale je, aby kvantita nepredčila kvalitu. V ruke už máme týždenný bikepass, tak uvidíme či si padneme vzájomne do oka…
Courchevel je známy vďaka svojmu prestížnemu a luxusnému charakteru, ktorý priťahuje celebrity a bohatých turistov z celého sveta, takže sme mali trochu obavy, či medzi tú smotánku zapadneme. V polovici augusta, kedy do Courchevelu prichádzame, sa ale žiadna plnka nekoná, veľa hotelov má cez leto zatvorené a s večerom padol na stredisko úplný pokoj. Až sme z toho boli sami prekvapení, aké opustené to tu je. Vyberáme si parkovisko v ústraní a zaspávame s očakávaním toho, čo nás v najbližších dňoch čaká.
Horská cyklistika v alpských strediskách je pestrá, odlišná, ale vždy intenzívna. Nie je len o schádzaní jedného trailu za druhým, ale aj o určitom prepojení sa s krajinou, ktorá nás inšpiruje svojou divokou krásou a neskrotnou energiou. A keď stojíme v 2 700 metroch obklopení majestátnymi horami, je ten pocit ešte naliehavejší. Každý terén, či už kamenistý, strmý, alebo zakrútený, rozpráva svoj vlastný príbeh a my sme tí, kto môže tento príbeh oživiť a vdýchnuť mu punc jedinečnosti. Sú pred nami prvé metre zjazdu, tak poďme nato. Čierny trail E7/L'integral/ prešiel pred pretekmi Enduro2 úpravami, aby sa eliminovali časté prejazdy po šotolinových cestách, ale popravde, na videu vyzeral o moc lepšie.
Panorámy boli skvelé, ale trail nič extra nepredviedol. Rýchle hladké pasáže sa stále dookola striedali s klopenkami. Rozhodne sa v tom prostredí dalo urobiť viac, a o čiernom traili, nemôže byť ani reči. Na opačnú stranu kopca, priamo do srdca Meribelu, vedie ďalšia enduro lajna, tentoraz červenej farby E4 / TopDown /. Je to vlastne upravený turistický chodník, ale prírodný charakter a technické kamenisté prvky prinášajú do našich duší oveľa viac radosti - ale len do doby, než sa prehupneme na zjazdovú trať. A to poznáte - klopenka, skok, klopenka, skok a tak ďalej…
Po obede sa okolo parádneho graffiti Mony Lisy s kulichom Courchevel na hlave, rútime k lanovke, ale obsluha na nás niečo kričí a divoko gestikuluje. Krútim hlavou, že po francúzsky nerozumiem ani ň, tak mi pán vysvetľuje, že keď sa chceme dostať hore lanovkou, musíme si počkať len na určité čísla kabínok, ktoré majú vypísané na tabuli. Ako fakt??? Uvediem príklad pre lepšiu predstavu – práve prišla kabínka s číslom 32 – ale stop, tam nemôžeme a musíme si počkať na čísla 46 až 52, potom môžeme nastúpiť! Do kelu, fakt neviem aký to presne malo zmysel, či aby sa ľudia koncentrovali do väčších skupín, alebo čo, každopádne to bolo veľmi netradičné.
V samotnom Courchevele je okrem dvoch spomínaných trailov už len jeden ďalší, Col du Fruit-Ramee. Jedná sa o veľmi obľúbenú turistickú trasu po hrebeni, s množstvom switchbackov a technických línii, kde každú chvíľu stojíme a púšťame hore stúpajúcich pešiakov. Správna chvíľa na desiatu s výhľadmi na okolité štíty, vrátane vrcholov Grande Casse a Mont Blanc v diaľke.
Vrchná technická časť po skalách skončila, nižšie sa terén vyrovnáva a prechádza cez horské lúky, kde stačí pustiť brzdy a vychutnávať si plynulosť jazdy. Pozerám na hodinky, ako sme na tom časovo, či stihneme ešte jednu otočku, alebo je potrebné vyraziť späť k autu, ktoré je v susednom údolí. Asi je na nás vidieť, že máme napilno, na lanovke nás púšťa pred seba mladá rodinka ... bikepass si obyčajne dávam do vrecka na ľadvinke a keď mám batoh s foťákom, skončí v bočnom vrecku na kraťasoch - takže keď prechádzam cez turniket, musím zdvihnúť nohu. Veď to poznáte. Otec tej mladej rodinky šiel za mnou. Sebavedome pristúpil k turniketu a nastal šok, pretože turniket ho nechcel pustiť. Aha, on zdvihol nohu, preblesklo mu hlavou, skúsim to tiež tak. A Nič. Zúfalý pohľad, psie oči. Vrátim sa k nemu, vyťahujem z vrecka bikepass a vysvetľujem mu, že zdvihnutie nohy samo o sebe nestačí, že potrebuje kartičku, aby sa dostali hore. Za neutíchajícího smiechu jeho manželky nasmerujem celú rodinku k pokladni a my sa tiež ešte dlho na tom uchechtávame.
A to je v podstate všetko, Courchevelu nenadchol, ani neurazil. Taký priemer, veríme, že bude lepšie.
