SlovenskoVieš čo má spoločné Anakonda, nejedovatý had z čeľade veľhadovitých obývajúci Južnú Ameriku a Vretenica, najznámejší a zároveň jediný jedovatý had na Slovenku? Že nie? Oba hady dali mená obľúbeným trailom vo Višňovom pri Žiline, na ktoré ťa teraz s Dašou zoberieme...
Pred nami je 19 kilometrová porcia, s takmer kilometrom výškových - v pekelne horúcom počasí, takže fakt, že budeme celý čas schovaní v príjemnom chládku lesa, nemrzí toľko, ako inokedy.
Na oba traily dohliada strapatá panoráma Hoblíka a priamo pod ním, pri závore, kde sme nechali auto, nastupujeme na štrkovú cestu.
Až po chaty pod Valentinovým dielom je stúpanie na pohodu, zastavujeme iba pri studničke, kde meníme dávno zohriaty obsah našich Camelbakov.
Kúsok nad studničkou, sa nenápadnou odbočkou v lese, začína prvá časť Anakondy. Predčasná radosť ale nie je na mieste, ešte si trochu poťaháme, pokiaľ príde na očakávaný zjazd.
Asi kilometrovým traverzom, sa na kóte Dolná roveň, spájame s modrou turistickou značkou smerujúcou na Minčol, aby sme sa z nej po pár desiatkach metrov zasa odpojili. Toto je prvý z dvoch navigačných problémov dňa. Bez GPSka sa neznalým bude chodník hľadať fakt ťažko. V tejto málo navštevovanej časti, sa v dvojmetrovej tráve, cítime trochu ako slepci na bajku. Nevidíme kam, len ideme stále vpred.
Po počiatočných rozpakoch nás ale čaká pekný singláč, v opustenej krajine s trochu divokejším rázom. Občas padnutý strom, nejaké to rúbanisko, jednoducho - trochu divokejší ráz.
Po pár minútach sme späť na rovnakej ceste, ktorou sme stúpali z Višňového. Celý tento úsek sa dá prípadne aj vynechať, ale na zahriatie je rozhodne lepší, ako nudné stúpanie širokou cestou.
K začiatku Anakondy, tej, čo ju všetci jazdia, je to ešte necelý kilometer. Začína sa opäť nenápadne, prudkou odbočkou doľava. Tu tiež bacha, odbočku nie je problém prešvihnúť. Keď ju ale trafíš, máš vyhrané, až do Višňového je to z kopca.
Les okolo nás rozprestrel svoje chápadlá a nenásilne viedol jedinou možnou cestou. Smerom dole. Veľkorysá dávka stratených výškových metrov dáva tušiť niečo veľké.
Hladký prírodný trail sa pred nami kľukatí takmer bez technických vložiek. Púšťam brzdy, užívam si rýchlosť a adrenalín a už po niekoľký raz si uvedomujem, že 27.5 sú na takýchto trailoch o poznanie rýchlejšie, ako staré 26-tky. Niekedy sa tej zotrvačnej rýchlosti až ľakám :D
Chvíľu balancujeme v ostrom svahu rúbaniska a znova späť do lesa - na asi najzábavnejšiu pasáž, ktorej dominuje niekoľko za sebou idúcich hupákov. Ako na pumptracku - hore, dole, hore, dole. Škoda, že plynulú jazdu prerušuje padnutý strom v jednom z nich. Radšej ani nechcem domyslieť, ako by som dopadol, keby 10 metrov pred ním nebol „spomaľovací retardér“ - rozumej navŕšená kopa kamenia a konárov...
Vysoké, štíhle smreky a pod nimi mäkučký zelený koberec. Úsek rozprávkovým lesom, je spoločný pre oba traily – ako pre Anakondu, tak pre Vretenicu, takže si ho užijeme dva krát. Nebudem sa tváriť, že mi to vadí, vôbec, skôr naopak.
Chudobnejší o 400 výškových metrov, ale zato nadmieru spokojní, sa vydávame na druhú časť, na Vretenicu. Zatiaľ čo Anakondu som už predtým niekoľko ráz išiel, na Vretenici to bude moja premiéra. Očakávania sú veľké, s jedlom pochopiteľne rastie aj chuť.
Okolo parkoviska so závorou, kde sme na začiatku nechali auto, stúpame po lúkach a dolinou Stráňavského potoka, na zelenú TZ – k druhému navigačnému problému dňa.
Začiatok Vretenice je dômyselne schovaný za lopúchmi a malým potôčikom, na druhom brehu. Chodím okolo neho dobrých 5 minút s navigáciou v ruke a nie a nie si ho všimnúť. Ten, kto tento singel objavil, musel mať buď veľké šťastie, dobré oko, alebo poriadne znalosti lokality. Pre cezpoľných, sa šanca nájsť jeho začiatok bez navigácie, blíži prakticky k nule.
Dosť bolo dristov, aká že tá Vretenica vlastne je? No, hlavne verná svojmu menu. Vlniaca sa a občas jedovatá.
Začína výhľadmi na večerným slnkom nasvietený Polom a po celej dĺžke striedavo klesá a zasa stúpa.
Oveľa viac cítiť, že je to vrstevnica – žiadne zo stúpaní nie je dostatočne dlhé na to, aby začalo nudiť, ale ani žiaden zjazd nie je dostatočne dlhý, aby sa dalo hovoriť o nejakom úžasnom flow, podobnom tomu na Anakonde.
Posledný úsek ale predchádzajúce tvrdenie dokonale rozcupuje. Začiatok poteší sérkou prudkých switchbackov a ten záver, ten istý, čo sme dnes už raz išli po Anakonde, no to je jedna báseň. Zas raz púšťam brzdy a nechávam to na osud.
A sme dole. Vysmiati, spokojní, s ďalším zárezom na mape. Ak by som mal oba traily diplomaticky zhodnotiť, povedal by som, že Vretenica ešte nedorástla na kvality svojho väčšieho brata. Ak by som to ale mal povedať na plnú hubu......Vretenicu už tak ľahko nepôjdem, pre tých 5 switchbackov sa mi to neoplatí. Zato Anakonda, to je iné kafe, tam sa určite ešte neraz uvidíme. Možno už tento víkend...
